Môj názor bez telefónneho čísla nemá cenu

Keď som kráčal po slnkom osvietenom námestí, usmiala sa na mňa slečna. V rukách držala zápisník, v ktorom mala poznačené akési údaje. Všimol som si ich iba letmo, ale bolo tam niekoľko riadkov; v prvom stĺpci tuším meno a priezvisko, v druhom buď krížik alebo nič, a v treťom telefónne číslo.

„Dobrý deň, robím anketu. Môžem sa vás na niečo opýtať?“

„Jasné, môžete. Ale ak odo mňa nakoniec budete chcieť adresu alebo telefónne číslo, tak vám dopredu hovorím, že...“

„...tak potom nič.“ A rovnako rezko ako pribehla, slečna odbehla v ústrety ďalšiemu okoloidúcemu.

Hm. Tak som ušetril pár minút času sebe aj jej. Už som mal podobnú skúsenosť.

Kedysi som sa pri pouličných anketároch ochotne zastavil na kus reči; príjemné spestrenie stereotypnej cesty do/zo zamestnania, a stojí to len pár sekúnd. Ochotne poviem na veci svoj názor, ak je niekto ochotný si ho vypočuť. Aj keby to malo znamenať iba jednu čiarku v databáze; napokon môj hlas vo voľbách nie je nič iné, a predsa tam chodím. Aj čiarka je viac ako nič. No v posledným rokoch sa začal objavovať onen zvláštny druh „anketárov“, pre ktorých je položenie úvodných otázok (zvyčajne ide o jednu až tri otázky typu „áno / nie“) iba predohrou k tomu, na čom naozaj záleží: „Môžete mi prosím nadiktovať aj vaše meno, adresu a telefónne číslo?“ Ak odpoviete, že nie (pretože až doteraz to vyzeralo ako anonymný štatistický prieskum), anketár sa zatvári veľmi sklamane a povie, že bez toho anketa nemá zmysel.

Prečo by anketa bez adresy a telefónneho čísla nemala zmysel? Viem si predstaviť mnoho zmyslupných anonymných ankiet. Rôznych ľudí môžu zaujímať rôzne veci, napríklad aké percento Slovákov chová doma papagáje, alebo koľkokrát týždenne jedávajú čerstvú zeleninu. Prečo nie? Možno si výsledok tej ankety prečítam v časopise a poviem si: „No toto, kto by to bol povedal?“ A to je fajn. Nevadí mi ani, ak je to anketa súkromnej firmy (napríklad predajne krmiva pre papagáje, alebo dodávateľského reťazca pestovateľov zeleniny), a výsledky pravdepodobne nebudú nikdy zverejnené. No tak čo; niekomu som pomohol, a takmer nič ma to nestálo. Ale na toto nikto nepotrebuje vedieť moje meno, adresu a telefón. Ak chce mať štatistiku profilovanú pre jednotlivé skupiny ľudí, môže si k tomu poznačiť pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ba dokonca aj v ktorej mestskej časti bývam. Ale presnú ulicu a číslo domu na štatistické spracovanie naozaj nepotrebuje. A predpokladám, že nikto nerobí výpočty, či existuje štatistická súvislosť medzi chovaním papagája a poslednou číslicou telefónneho čísla.

Povedzme teda otvorene, že títo „anketári“ nie sú v skutočnosti anketármi, ale zberateľmi kontaktov pre nejakú firmu. Čo s tými kontaktmi asi budú robiť? Môžem trikrát hádať? V tom lepšom prípade mi firma zatelefonuje domov a opýta sa: „Nechcete si kúpiť papagája? Výhodné zľavy! (Máme letný výpredaj, lebo nám chcípajú v sklade.)“ V prípade, že som v ankete vlastníctvo papagája potvrdil, mi firma zavolá takisto, ale sformuluje otázku inak: „Dozvedeli sme sa, že máte doma papagája. Nie je mu samému smutno, chudáčikovi malému? Kúpte si druhého, s výhodnou zľavou!“ V horšom prípade je otázka v ankete nepodstatná, zadávateľ jednoducho odtrhne ten stĺpec s menom a telefónnym číslom, a zvyšok zahodí. A potom mi nečakane podvečer zavolá príjemný hlások: „Dobrý večer, môžem na chvíľu vyrušiť? Chcela by som sa opýtať, či už máte uzavreté životné poistenie... Áno, máte? A čo vaša rodina? Prípadne, nechceli by ste ešte jedno? Alebo by sme mohli starú poistku zrušiť a uzavrieť novú, výhodnejšiu.“ Alebo mi príde do schránky obálka radostne oznamujúca, že som možno bol vylosovaný a vyhral nové auto, už len musím urobiť drobnú formalitu a objednať si úžasnú encyklopédiu päťsto spôsobov pľuvania do diaľky, za výhodných tisíc korún. Potom ešte treba skontrolovať číselné a písmenové kódy, zotrieť symboly, odlúpnuť zlatý žetón a nalepiť ho na vyznačené miesto, atď... proste zamestnaj ruky, vypni mozog. No a najcynickejšia možnosť by bola vyzbierať zoznam adries ľudí vlastniacich napríklad farebné televízory, a poskytnúť ho bande bytových zlodejov. Dúfam, že až takto hlboko naša spoločnosť ešte neklesla.

Na zbieraní kontaktov by som takisto nevidel nič zlé, keby sa to robilo na rovinu. „Dobrý deň, zbieram kontakty pre firmu XY. Ak chcete, aby sa vám ozvala naša pracovníčka a ponúkla vám naše skvelé produkty, vyplňte mi tu prosím vaše meno a telefónne číslo.“ Ale tu by zrejme 99% ľudí odpovedalo, že nemá záujem. Hm, prečo asi? A tak sa namiesto úprimnosti klame do očí, s milým úsmevom. Pretože s úsmevom je vraj všetko ľahšie.

Viete, najjednoduchšie by bolo povedať si, že všetko je podvod, a že s cudzími ľuďmi sa na ulici nehodno rozprávať; presne tak, ako nám to prízvukovali v škôlke. Bránia mi v tom však spomienky na časy, keď som sám robil anketára. Jedného z tých poctivých.

Vlastne to bola hra. Ako dieťa som chodieval do letných táborov, kde nám robili vedúcich skvelí ľudia, schopní vymyslieť úžasný program, pri ktorom sme sa nielen zabavili, ale aj mnohé naučili. Jednou z úloh bolo napríklad zobrať pero a papier, ísť do najbližšej dediny a robiť medzi ľuďmi anketu na nejakú tému. Anonymnú. Išlo o názory, napríklad: „Aký je váš názor na trest smrti? Ste za alebo proti, a prečo?“ Na konkrétnych výsledkoch vlastne nezáležalo (aj keď to nám ako krpcom hneď nedošlo, a zapisovali sme jednotlivé čiarky veľmi zodpovedne), dôležitý bol samotný proces. Naučili sme sa nebáť osloviť ľudí a komunikovať s nimi. Naučili sme sa počúvať ich názory, a uvedomovať si, že rôzni ľudia môžu mať na tú istú vec rôzny pohľad. A možno sa aj tí ľudia naučili, že sa napriek socializmu nemusia báť mať na niečo vlastný názor, a dokonca ho aj nahlas vysloviť. Myslím si, že to bola hodnotná skúsenosť, a že keby niečo podobné zažili viacerí, vyzerali by u nás diskusie na verejné témy omnoho kultivovanejšie. Predstavujem si, že by ľudia menej kričali a viac argumentovali. Jasné, vždy sa nájdu ľudia, ktorí logicky argumentovať nechcú; to vždy tak bude. Skôr mi ide o tých, ktorí by azda aj chceli, ale nevedia, lebo ich to ešte nikto nenaučil. Sú totiž aj takí.

Čo sa pri robení svojej ankety naučí oná slečna? Že klamať ľuďom je ľahký spôsob, ako si zarobiť? Hm. No, nechcem to celkom zavrhovať; je lepšie vyskúšať si dobrodružstvo vlastného zárobku, než iba cicať peniaze z rodičov (a neskôr zo štátu). Len ľutujem, že tá práca zahŕňa klamanie ľuďom do očí. Ktovie, či si to sama uvedomuje; možno je predsvedčená, že naozaj robí anketu. A možno nad tým ani nerozmýšľa. Možno len ja príliš analyzujem – mal by som sa uspokojiť konštatovaním, že je príjemný slnečný deň, že na uliciach stretávam pekné baby, a niektoré ma dokonca oslovujú a pýtajú si moje telefónne číslo. Polopravda vyslovená s náležitým úsmevom znie predsa omnoho lepšie, nie?

Dodatok:
Nasledujúci deň ma na rovnakom mieste zastavili dve slečny. Tentokrát bez ankety, zato s postupnosťou troch otázok: „Kam sa tak ponáhľate?“ „Aký je dnes pekný deň, však?“ „Uvažovali ste už o životnom poisteni?“ No comment.