Dá sa úspech naučiť?

Prečítal som si esej "The Fallacy of Success" (Klam úspechu) od G. K. Chestertona. Hoci od jej napísania uplynulo približne sto rokov, zdá sa rovnako aktuálna, ako keby bola napísaná dnes. Pri tomto autorovi to ani neprekvapuje. No hoci sa esej príjemne čítala a s mnohými vecami som súhlasil, po dočítaní do konca som bol sklamaný. Myslím si, že autor zneužil svoju výrečnosť a zmysel pre humor, aby čitateľa od oprávnenej kritiky zle napísaných kníh doviedol logicky nesprávnym postupom k záveru, že samotná téma kníh (či možno dosiahnuť úspech pomocou nejakých všeobecne platných pravidiel) je nezmyselná, a je márne pokúšať sa o nej čokoľvek napísať alebo prečítať. Ak rozumiete po anglicky, asi bude lepšie prečítať si najprv pôvodnú esej.

Neviem, nakoľko sa dnešné knihy o úspechu líšia od tých písaných pred sto rokmi; obávam sa, že neveľmi. Poznám len tie dnešné. Majú bombastické názvy typu: "ako získať veľa peňazí, slávu a priateľov". Oháňajú sa životopismi slávnych osobností a snažia sa z nich vydestilovať nejaké ponaučenie pomocou logicky chybných postupov. Príklad; ale iba vymyslený, lebo sa mi nechce niektorou z tých kníh opäť listovať: "Múdri ľudia hovoria, že ranné vtáča ďalej doskáče. Albert Einstein každý deň vstával už o piatej ráno. Vďaka tomu mal viac času na vymyslenie svojej svetoznámej teórie relativity. Ak chcete aj vy dosiahnuť takýto úspech vo fyzike (alebo v hocičom inom), začnite tým, že si budík nastavíte na skorú rannú hodinu."

Logická chyba spočíva v tom, že sa výrok "Einstein vstával skoro a vymyslel teóriu relativity" podáva ako "Einstein vstával skoro a preto vymyslel teóriu relativity". Prvá chyba je v tom, že sa z osamelého príkladu robí štatistická zákonitosť. Možno bol Einstein skôr výnimkou ako pravidlom, možno ostatní slávni vedci vstávali neskoro a naopak pracovali do neskorých nočných hodín. Alebo z opačnej strany; možno zavčasu ráno vstávajú milióny ľudí, ale väčšina z nich nikdy nič slávne nevykonala. Dokiaľ nemáme viac údajov, triafame naslepo; namiesto časového údaja na Einsteinovom budíku sme sa rovnako dobre mohli zamerať napríklad na farbu jeho košele, alebo obľúbenú pesničku, ktorú si pískal pri uvažovaní nad pohybmi čiastočiek svetla. Druhá chyba je v tom, že sa zo štatistickej súvislosti (keby nakoniec nejaká bola) robí príčina. Ak dve veci štatisticky súvisia, nemusí byť jedna príčinou druhej; môže to byť napríklad tak, že nejaká tretia vec je príčinou oboch. Napríklad možno ak sa človek až fanaticky zaujíma o nejakú vedeckú záhadu, bude mať sklon vstávať zavčasu, aby sa jej mohol čo najskôr začať venovať, a zároveň bude veľká šanca, že odhalí niečo významné. No ak chýba vnútorný záujem, nemožno ho nahradiť dobre nastaveným budíkom.

Inými slovami, typické knihy o úspechu sú fascinujúce svojimi sľubmi, ale obsah nestojí za veľa. Najlepšie to vidno vtedy, keď sa rozhodneme knihu prečítať po druhýkrát, vynechať všetky anekdoty a vypísať si na papier iba konkrétne rady a postupy (ktorých platnosť je aj tak pochybná). Výsledkom je obyčajne päť až desať viet ľudových múdrostí; nič také, čo by čitateľ nepoznal prv než knihu chytil do ruky. (Láskavý autor niekedy týchto päť viet sám zhrnie na záver knihy, alebo z nich urobí nadpisy kapitol.) A ak ste čítali jednu takúto knihu, akoby ste čítali všetky. A mimochodom, o blogoch to platí takisto. Je tento jav problémom niekoľkých mizerných spisovateľov, alebo ide o principiálny problém?

Ešte raz a naposledy sa vrátim k Chestertonovej eseji. Ťažko sa s ňou polemizuje, pretože autor v texte protirieči sám sebe; najprv niečo povie, a potom pripustí, že je to inak. Písať reakciu na pôvodnú esej (čo bolo mojím pôvodným zámerom) by teda bolo márne, pretože akonáhle by som vyvrátil autorove pôvodné tvrdenie, menej pozorný čitateľ by iba pokrčil plecami a skonštatoval, že autorovi vôbec neprotiriečim, len som si zrejme esej neprečítal dostatočne pozorne a do konca. (Je to zaujímavá argumentačná technika, ale jej bližšie skúmanie je mimo tejto témy.) Preto budem pokračovať vlastnými úvahami, ale predtým zhrniem, k čomu došiel Chesterton. Najprv tvrdí, že knihy o úspechu nemajú žiadnu konkrétnu tému; neskôr pripúšťa, že ich témou je zarábanie peňazí a svetský úspech. Najprv tvrdí, že úspech sa nedá naučiť, pretože každé slušné povolanie má iba dve cesty k úspechu: robiť veci poriadne, alebo podvádzať; obe cesty sú však špecifické pre dané povolanie, a o úspechu všeobecne sa nič užitočné povedať nedá. Neskôr pripúšťa, že tou spoločnou vecou môže byť motivácia; tú však kritizuje ako nabádanie k chamtivosti. Zdá sa mi, že autor príliš nerozlišuje medzi tým, či sa na nejakú tému nedá nič zmysluplné povedať, alebo či zatiaľ boli povedané iba veci, ktoré sa jemu osobne nepáčia.

Takže čo je to vlastne úspech? Ak sa nechceme hrať so slovíčkami, úspechom je, keď sa niekomu splnia jeho túžby, ciele, sny. Niekedy to znamená, že sa splnia spôsobom, ktorý si získa uznanie druhých ľudí. Ak si chcem postaviť dom, úspechom je, keď jedného dňa dom stojí a dá sa v ňom bývať; dôležité je, aby som bol s výsledkom spokojný ja. Ak chcem napísať dobrú knihu, je súčasťou úspechu nielen to, že ju napíšem a vydavateľ vydá, ale aj že sa bude páčiť čitateľom; aspoň pokiaľ mi išlo o komunikáciu, nielen o samoúčelné písanie.

Niekedy sa za úspech považuje spoločenská prestíž a peniaze. Tieto dve definície podľa mňa nie sú v protiklade; prvá hovorí o tom, čo znamená úspech pre jednotlivca; druhá zase o tom, čo majú spoločné predstavy úspechu mnohých rôznych ľudí. Ak si ľudia vážia dobre vykonanú prácu, potom je výsledkom mnohých individuálnych úspechov uznanie okolia; či už širokej verejnosti, úzkeho kruhu odborníkov, kamarátov alebo rodiny. Dobrá práca býva niekedy aj dobre zaplatená. (Viem, že to tak neplatí vždy. Ale teraz sa bavíme o snoch a ideáloch.) A v opačnom smere, dostatok kontaktov a peňazí môže človeku pomôcť dostať sa k veciam, po ktorých najviac túži. Ak chcem byť dobrým hudobníkom, potrebujem si za niečo kúpiť hudobné nástroje, a cvičiť v čase, ktorý nemusím stráviť zabezpečovaním potravy a strechy nad hlavou; potrebujem nájsť podobne zmýšľajúcich ľudí do kapely, a presvedčiť niekoho, aby nám dal príležitosť urobiť koncert v jeho priestoroch. Dodajme ešte, že aj samotné peniaze a sláva môžu byť pre mnohých ľudí prvotnými cieľmi.

Dá sa teda niečo užitočné poradiť miliónom rôznych ľudí, ktorí majú milióny rôznych cieľov, alebo je to iba: "naštuduj si poriadne svoju konkrétnu oblasť, poctivo v nej napreduj každý deň, a časom snáď prídeš dostatočne ďaleko"? Myslím si, že áno, pretože napriek rozdielnosti majú ľudia mnohé veci spoločné. Takmer každá činnosť si vyžaduje spoluprácu s inými ľuďmi; oplatí sa vedieť nadväzovať kontakty, byť príjemným spoločníkom, vedieť sa brániť proti manipulácii. Takmer každá činnosť nejako súvisí s peniazmi; oplatí sa vedieť rozumne hospodáriť. Starostlivosť o vlastné zdravie, aj keď s cieľom nijako nesúvisí, nám umožní venovať svojim záľubám viac síl a možno aj viac rokov. To sú také pomerne jasné veci. A pridám ešte jednu nejasnú: poznaj sám seba.

Z vlastnej skúsenosti viem, že cesta k úspechu sa neskladá iba z tisíca drobných krokov. Tie sú nevyhnutné, lebo vytvárajú akúsi základňu, od ktorej sa môžeme neskôr odraziť: základnú množinu vedomostí a skúseností, prostriedkov, referencií. No rovnako dôležité sú aj rozhodnutia; a bez ohľadu na to, ako dlho sa na ne pripravujeme, nakoniec príde niekoľko sekúnd, kedy potiahneme za výhybku a prehodíme svoj život na inú koľaj. Ja som sa desiatky rokov učil programovať, urobil som hromadu webov, ale nakoniec prišiel jeden konkrétny deň, keď som si povedal: "Dnes definitívne naprogramujem svoj nový blog (a keby som to do večera nestihol, pokračujem ďalší deň bez prestávky, kým to nedokončím). Potom budem do konca týždňa každý deň nahadzovať jeden nový článok. A neskôr sa pokúsim aspoň jeden týždenne." Bez vedomostí a skúseností by to samozrejme nešlo. No samotné vedomosti a skúsenosti by mi nezabránili toto rozhodnutie donekonečna odkladať; v skutočnosti som ho odkladal tri roky odkedy som si zaregistroval doménu. A potom sa niečo stalo. Myslím si, že keby som lepšie pochopil a naučil sa používať toto "niečo", dôsledky by mohli byť zaujímavé. Možno by som takýto týždeň mohol mať nie raz, ale 52-krát za rok; a netrúfam si odhadovať, ako by sa môj život zmenil počas takéhoto roka.

Povedať, že tým kľúčovým prvkom je "motivácia", nestačí. Treba vysvetliť, čo človeka motivuje a čo nie (a nakoľko je to individuálne). Motivovať možno k užitočným, zbytočným, i škodlivým veciam. Niekedy motivácia prinesie veľký výsledok, a niekedy je to iba prchavé nadšenie, po ktorom čoskoro príde vytriezvenie; z človeka sa potom môže stať "motivačný narkoman" hľadajúci novšie a silnejšie dávky, aby si tento zážitok zopakoval. (Autori motivačných kníh a seminárov práve získali verného zákazníka.) Myslím si, že motivácia trvá vždy iba krátko; dôležité je, k akým zmenám počas toho obdobia príde. Najmenej účinné je robiť niečo pod vplyvom motivácie. Vtedy treba dúfať, že sa danú činnosť podarí dokončiť skôr ako motivácia vyprchá. Účinnejšie je pod vplyvom motivácie budovať nové zvyky; hovorí sa, že ak niečo robíte nepretržite 21 dní, stane sa to zvykom. Ak je teda motivácia dostatočne silná, aby ste niečo robili tri týždne, štvrtý týždeň to aj po vyprchaní motivácie budete robiť zo zvyku, bez väčšej námahy. Najlepším využitím motivácie je podľa mňa urobiť si čas na spoznanie seba samého, odhalenie svojich túžob a schopností; pretože aj keď nadšenie pominie, získané poznatky a skúseností tu zostanú, a jedného dňa sa o ne budete môcť oprieť.

Ďalej si myslím, že existujú povahové vlastnosti, ktoré pomôžu dosiahnuť svoj cieľ v mnohých oblastiach života. Myslím si, že tieto vlastnosti sú do značnej miery naučené; nie je to niečo, s čím sa človek buď narodí alebo nie, a už to nikdy nemôže zmeniť; naopak, je to otázka výchovy a sebavýchovy. Po prvé, cieľavedomosť; vedieť zistiť, čo naozaj chcem; pretože ak poznám svoje vnútorné túžby a viem, že jednám v súlade s nimi, nepotrebujem umelo dodávať motiváciu zvonka. Kto si nenájde čas spoznať sám seba a svoje túžby, bude sa celý život bezcieľne potácať a ostatní ľudia ním budú postrkovať, aby plnil cudzie sny. Nakoniec prekvapenie skonštatuje, že ľuďom okolo neho sa splnili rozmanité želania, akurát jemu samému sa nič nedarí a ani netuší, čo by vlastne mal robiť. Treba sa vedieť vzoprieť spoločenskému tlaku a riskovať neobľúbenosť; spoľahlivého sluhu majú všetci radi, ale o slobodu treba bojovať.

Druhá dôležitá vlastnosť je iniciatívnosť. Keď už viem, čo chcem dosiahnuť, jedného dňa si musím povedať "teraz". Ten deň sa možno navonok nebude nijako líšiť od iných dní; nebude existovať žiaden dôvod, prečo by som mal začať práve dnes a nie napríklad zajtra (alebo o týždeň, o mesiac, o rok), okrem toho, že čas plynie a už nikdy sa nevráti. Ak človek nevie vyvinúť iniciatívu sám, niekedy ho nakopne vonkajšia kríza; neochotne naštartuje nový spôsob života, lebo ten starý mu práve na niečom stroskotal. Nemožno sa však spoliehať, že nám osud postaví do cesty vhodnú kombináciu kríz, aby sme sa poodrážali až do vytúženého cieľa ako gulička v hracom automate. Občas si musíme sami povedať: "Toto je deň, ktorý sa už nikdy nevráti. Ako ho môžem čo najlepšie využiť?" (Niektorí odporúčajú predstavu, že dnešok je možno posledným dňom môjho života. Určite to umožní naplno precítiť jeho hodnotu, len neviem, či zároveň príliš neupriami pozornosť na krátkodobé ciele. Keby som vedel, že dnešok je naozaj posledným dňom môjho života, začal by som písať päťstostranový román? Zaregistroval by som si webovú doménu, ktorú mi pridelia až zajtra?)

Tretia dôležitá vlastnosť je vytrvalosť; nestačí nadšene začínať desiatky nových projektov, treba v nich aj pokračovať a niektoré dotiahnuť až do konca. To samozrejme neznamená, že človek nemôže priebežne zmeniť na veci názor, a prípadne usúdiť, že začatý projekt je v skutočnosti stratou času a neoplatí sa v ňom pokračovať. Ale ak sa to stane pri každom projekte, niečo je očividne v neporiadku. Možno ma baví len samotné začínanie a nebaví ma pokračovanie a dokončovanie; to ale znamená, že pravdepodobne robím samé nesprávne veci a vyhýbam sa tomu, po čom skutočne túžim. Treba si dať pauzu, vrátiť sa na začiatok a hľadať motív. Vytrvalosť má hodnotu iba vtedy, keď ide o zmysluplné veci.

Myslím, že sa toho o úspechu dá povedať pomerne veľa. Samozrejme nestačí rozprávať, nestačí čítať a chodiť sa semináre; treba nad sebou uvažovať a najmä pracovať na sebe. Viem, že ľudia radi hľadajú nenáročné (a nefunkčné) riešenia; ďalšia obľúbená literárna téma je "ako schudnúť bez cvičenia a bez zmeny stravovacích návykov". (Kopa odpadu vyprodukovaná v tejto oblasti však takisto nedokazuje, že chudnutie je principiálne nemožné a že je škoda sa o tom baviť. Znamená to iba, že nestačí fantazírovať a treba konať.) Aj pre mňa je ľahšie o zásadách úspešného života písať ako sa nimi naozaj riadiť. Aj tá najlepšia kniha môže byť iba mapou života; cestovať prstom po mape nie je to isté ako cestovať naozaj. Čítaním o úspechoch druhých ľudí sa ešte nikto úspešným nestal. To však neznamená, že pre svoj úspech nemôžete nič urobiť.

Komentáre: 5