Otec časti národa

Keď som sa dopočul o návrhu ustanoviť Hlinku zákonom za otca národa, nemusel som dvakrát hádať, z ktorej politickej strany mohlo niečo také vzísť. Keby bola daná strana práve pri moci, predpokladal by som, že ide o pokus odpútať pozornosť ľudí od nejakej prebiehajúcej privatizácie, alebo veľkej štátnej zákazky bez verejného obstarávania. Keďže sú ale v opozícii, budem predpokladať, že to myslia úprimne. A to je dosť smutné.

Aj keby sme na chvíľu zabudli na Hlinku ako na historickú osobu, celý tento návrh je lotrovské dielo. Slobodná spoločnosť nepotrebuje mať v zákone zakotvenú jedinú správnu Stranu, jediného správneho Vodcu, jedinú správnu Cirkev, a ani jediného správneho Otca. Máme s takýmito nápadmi historickú skúsenosť, nie je ťažké si domyslieť, kam to vedie. Ľudia by si mali byť pred zákonom rovní. Kto chce používať zákony na to, aby vyzdvihol jedného človeka alebo skupinu ľudí nad druhými, je hrozbou slobodnej spoločnosti. Toto sú veci, ktoré nemožno zľahčovať; autori zákona veľmi dobre vedia, čo robia.

Krátko po Hlinkovom pôsobení sa územím Slovenska prehnali dve temné sily, ktorých dozvuky sú tu dodnes: fašizmus a komunizmus. Dve ideológie, medzi ktorými je omnoho viac spoločných prvkov ako rozdielov, hoci ich priaznivci zaryto tvrdia opak. Isteže, pohnevali sa medzi sebou o to, kto bude najväčším kohútom na európskom smetisku. Boli to konkurenti; rozdiel bol však v značke, nie v podstate. Iná domáca krajina a z toho vyplývajúce drobné kultúrne rozdiely, iné vodcovské osobnosti a symboly, rovnaké pohŕdanie ľudskou slobodou a životmi. Nezabudnime na to, že od počiatku druhej svetovej vojny postupovali Hitler a Stalin spoločne... a my sme s pár ďalšími krajinami mali tú smolu, že sme sa ocitili uprostred medzi nimi.

Potom sa však navzájom posekali. Jeden využil moment prekvapenia a napadol druhého; keby to nebol urobil, pravdepodobne by bol o pár rokov neskôr druhý napadol prvého. Mali to v povahe. A odvtedy sa navzájom nenávidia rovnako ako nenávideli všetkých ostatných. K dávnemu spojenectvu sa ani jeden z nich nepriznáva, naopak sa každý snaží vykresliť ako večný oponent toho druhého. Obaja klamú; majú to v povahe.

My sme žili desaťročia pod nadvládou komunistov. Každý sa učil v škole, že Sovietsky zväz nás zachránil pred hitlerovským Nemeckom (o ich pôvodnej spolupráci sa taktne mlčalo). V televízii sa vysielalo mnoho filmov o bojoch medzi fašistami a partizánmi (pojem "nacizmus" sa používal menej, a ešte menej sa spomínalo, že je to skratka z názvu "národný socializmus"). Zverstvá fašizmu boli zobrazované pravdivo, tam veru nebolo treba nič pridávať. Manipulácia spočívala v tom, že prirodzený odpor voči fašizmu sa zneužíval na budovanie sympatií voči komunistickému režimu. Pritom zverstvá komunizmu neboli o nič menšie; ale o tom sa nehovorilo, a mnohí to ani nevedeli.

V roku 1989 padol komunistický systém. (Teda aspoň na papieri, lebo bývalí komunistickí funkcionári a prisluhovači štátnej bezpečnosti sú dodnes na mnohých významných politických miestach; a ekonomicky sú na tom lepšie ako kedykoľvek predtým.) Pre niekoho to bola príležitosť žiť slobodne. Pre iných to zase bola príležitosť pokúsiť sa rehabilitovať myšlienky fašizmu. Samozrejme sa to nedalo príliš otvorene, to by ľudia nestrpeli. Len najväčší extrémisti chodia po uliciach a hajlujú. Sú tu predsa aj menej nápadné spôsoby, ktoré dlhodobo tiež prinesú svoje ovocie.

Postup je jednoduchý, v podstate je to rovnaká manipulácia ako komunistická, len otočená naopak. Začne sa kritikou komunizmu; tam každý rozhľadený a slušný človek musí súhlasiť. A potom sa začne naznačovať, že keďže komunisti a fašisti boli akože odvekí nepriatelia, a keďže komunisti sú tí zlí, pravdepodobne na tých fašistoch (aj keď toto slovo sa ešte nahlas nevyslovuje) muselo byť niečo dobré. A všetky tie zlé veci sú možno iba komunistická propaganda. A fašistický štát bol vlastne fajn, životná úroveň bola vysoká. Občas síce nejaký sused zmizol v plynovej komore, ale... pre tých, čo mali správny pôvod, správnu vieru, a držali hubu a krok, to nebolo až také zlé. Podobne bude komunista argumentovať tým, že za socializmu mlieko stálo dve koruny. A občas nejaký sused zmizol v uránovej bani, ale pre tých, čo mali správny triedny pôvod, správnu politickú príslušnosť, a držali hubu a krok, to nebolo až také zlé. Ako hovorím, podobností je viac ako rozdielov.

Prvým terčom historickej revízie sa stalo Slovenské národné povstanie. Pre komunistov bolo jednoduché prisvojiť si túto historickú udalosť. Stačilo všetkých partizánov vykresliť ako komunistov, pripravujúcich pôdu na príchod Sovietskeho zväzu. Pre novodobých fašistov je táto interpretácia tiež lákavá, pretože im umožňuje tvrdiť, že v slovenskom štáte sa vlastne všetci mali fajn, okrem pár nespokojných komunistických teroristov pripravujúcich pôdu pre budúci komunistický systém. Nepravdivé zjednodušenie zachováme, iba kladné znamienko zmeníme na záporné.

Nasleduje Ďuricova kniha alternatívneho dejepisu, ktorá rozpracováva idylický obraz slovenského štátu. Už je to pár rokov, čo som ju čítal, ale ak si dobre pamätám, v súvislosti s druhou svetovou vojnou sa v nej spomína iba jedna jediná smrť -- nejaký katolícky farár, ktorého zavraždili partizáni a sovietski vojaci. Inak celkovo pohoda a romantika, až kým neprišli tí zločinní komunisti. Takže aj na takéto literárne skvosty išli peniaze z našich daní.

(Pre istotu zdôrazňujem, že som v predchádzajúcom odstavci nijako nechcel spochybňovať vraždu dotyčného farára. Pravdepodobne išlo o skutočnú udalosť, a verím tomu, že takých sa stali stovky. Bola vojna; tam sa ľudia zabíjajú každý deň. Ďalej, ľudia sú všelijakí, a všade sa nájdu kadejakí lotri; nepochybne boli aj medzi partizánmi, aj medzi sovietskymi vojakmi. Rozhodne nechcem nič ospravedlňovať. No najlepšie by bolo čítať tú knihu v origináli, a vidieť, ako je táto udalosť zasadená do celkového kontextu: slovenské národné povstanie ako zbesilné partizánske vyčíňanie a vraždenie nevinných, na strane slovenského štátu sa nič zlé nedialo. Pod maskou antikomunizmu je tu propagácia fašizmu.)

No a keď už je fašistický štát postavený do takého priaznivého svetla, že sa o ňom mnohí nehanbia vyjadrovať pozitívne (aj keď monsignor Sokol to tradične robí s gracióznosťou slona v porceláne), prišiel čas na ďalší krok, a tým je glorifikácia fašistických celebrít. Dlhodobým cieľom je zrejme Jozef Tiso, kňaz-prezident, symbol spojenia cirkevnej a svetskej moci do totalitnej jednoty, oficiálny otec slovenského katolíckeho národa požehnávajúci odvoz náboženských a etnických menšín do vyhladzovacích táborov. To by bolo ale na začiatok priveľké sústo, preto treba začať niečím menším. A tu v roli pokusného králika prichádza vhod Andrej Hlinka.

Hlinka má tú výhodu, že jeho meno sa síce s fašistickým štátom spája veľmi jasne, ale zomrel v roku 1938, skôr ako dozrelo ovocie stromu, ktorý pomáhal sadiť. Vďaka tomu sa dá donekonečna špekulovať o tom, čo by býval robil alebo nerobil, keby... A či by súhlasil so smerovaním organizácií nesúcich jeho meno, keby... Čo by povedal, keby... Napokon, vyzerá to, že počas svojho života niekoľkokrát radikálne zmenil politické názory, takže ťažko predpokladať, ako by sa vyvíjal ďalej. Momentálny stav je taký, že pre fašistov je meno Hlinka jasným symbolom, ale za väčšinu z toho samotného Hlinku viniť nemožno. Ideálna situácia. Na rozdiel od hákového kríža vzbudzujúceho agresívny odpor pamätníkov a infantilných kódových čísel 18 a 88, Hlinka je symbolom, ktorý si fašisti môžu dôstojne uctiť bez toho, že by vzbudili verejné pohoršenie; a keby áno, vedia sa z toho vykecať. Napokon, na tisíckorunáčku ho už dostali, takže ide o všeobecne prijateľnú osobnosť, nie?

Predstavme si na chvíľu, že by niekto navrhol prijatie zákona, ktorý ustanovuje čísla 18 a 88 za posvätné symboly Slovenskej republiky. Zdôvodnenie je napríklad také, že ide o dôležité roky v histórii Slovenska v dvadsiatom storočí: v roku 1918 sme sa oddelili od Uhorska a stali sme sa národotvorným štátom; v roku 1988 sa v Bratislave konala sviečková manifestácia, ktorá predznamenala pád komunistickej totality. Dobré vysvetlenie, nie? Chýba mu len drobný detail... prečo sa niekto pokúša zákonom kanonizovať čísla? Na čo je niečo také dobré? Samozrejme by sme mali podozrenie o čo predkladateľom zákona v skutočnosti ide, ale aby sme sa nepohybovali v rovine podozrení, museli by sme diskutovať o ich oficiálnom vysvetlení.

Takisto si kladiem otázku, na čo je dobré zákonom kanonizovať Otca národa? Vráťme sa opäť od podozrení k oficiálnemu vysvetleniu. Čo má takýto titul akože znamenať? Že ide o všeobecne uznávanú osobnosť? No, súdiac podľa reakcií na tento návrh, ani náhodou. Navyše keby išlo o uznávanú osobnosť, takýto zákon by nebol potrebný. Nikto nepotrebuje zákon o tom, že Albert Einstein bol geniálny fyzik; to je každému jasné aj bez zákona. Zákon o Hlinkovi je teda potrebný práve preto, že mnohí ľudia ho za kladnú osobnosť nepovažujú. Takto zákon má byť symbolickou fackou z pozície moci. Fackou obetiam fašizmu, zo strany tých, ktorí považujú Hlinku za svojho duchovného otca. Áno, aj oni sú časťou tohoto národa. Ale nesmieme im dovoliť hovoriť v mene nás všetkých.

Dosť bolo mlčania. Povedzme fašizmu: "Nie!"

PS: Až po dopísaní tohoto článku som zistil, že podľa pôvodného návrhu KDH mala byť poškodzovanie dobrého mena Hlinku trestné. Ale neprešlo im to. No chvála bohu, lebo inak by som za tento článok mohol ísť za mreže! Ešte si niekto naivne myslí, že táto strana má niečo spoločné s demokraciou a slobodou slova?! Ďakujeme, hnedí bratia, že ste ukázali svoju pravú tvár. Fašizmus neskončil, fašizmus trvá...

Tu je pár dobrých článkov od Eduarda Chmelára na vyváženie fašistickej propagandy. Články neznamenajú, že sa s nimi alebo s ich autorom názorovo stotožňujem; berte tie linky ako dôkaz, že išlo naozaj o prinajmenšom kontroverznú osobnosť, a tiež ako prejav úcty voči blogerovi, ktorý v kritickej chvíli nemlčal, hoci mohol pozerať na svet spoza mreží, keby hlasovanie v parlamente dopadlo trochu inak.

Komentáre: 1