Dobré a zlé správy o sedemnástom novembri

Od 17. novembra 1989 sa u nás mnoho vecí zmenilo. A mnoho vecí sa v podstate nezmenilo. Chcete najprv počuť dobrú alebo zlú správu?

Dobrá správa: Už nemáme v ústave zakotvenú vedúcu úlohu komunistickej strany.

Zlá správa: Namiesto toho máme uzákoneného A. Hlinku ako otca národa.

Dobrá správa: Na vysokých školách sa už nevyučuje marxizmus-leninizmus.

Zlá správa: Namiesto toho sa na základných a stredných školách vyučuje katolicizmus.

Dobrá správa: Už sa nemusíme báť, že nás v krčme začujú eštebáci kritizovať politický režim alebo jeho predstaviteľov, a budeme z toho mať problémy.

Zlá správa: Namiesto toho sa bojíme, že prídu kukláči a dostaneme bitku za hocijaké slovo alebo nevhodný pohľad.

Dobrá správa: Pozemky sa už neznárodňujú.

Zlá správa: Namiesto toho sa vyvlastňujú; a zoznam dôvodov na vyvlastnenie sa stále predlžuje.

Dobrá správa: Už nemáme socializmus.

Zlá správa: Naďalej však musíme polovicu ceny svojej práce dávať štátu, alebo na štátom stanovené účely.

Dobrá správa: Máme slobodu slova a zhromažďovania. Môžeme ísť vyjadriť svoj názor do ulíc a na námestia.

Zlá správa: Možnosti pokojného vyjadrovania svojho názoru sa čoraz viac obmedzujú.

Sedemnásty november oslavujeme ako "Deň boja za slobodu a demokraciu" na pamiatku dvoch historických udalostí. Dňa 17.11.1939 nacisti v reakcii na protinacistické demonštrácie uzavreli české vysoké školy, popravili deviatich študentov, a vyše tisíc ďalších poslali do koncentračných táborov; odvtedy sa tento deň označuje ako medzinárodný deň študentov. Dňa 17.11.1989 komunisti násilne zakročili proti pokojnej manifestácii v Prahe (predchádzajúci deň bola násilne potlačená pokojná manifestácia v Bratislave); nasledujúce udalosti viedli k pádu komunistického režimu v bývalom Československu.

Rozhodol som sa na túto tému napísať pár slov preto, lebo sa mi zdá, že toto výročie pre mnohých ľudí predstavuje iba príležitosť demonštrovať proti komunizmu, proti dnešným komunistom, a proti Ficovej vlády konkrétne. Áno, s týmto všetkým súhlasím, ale je to iba časť väčšieho celku. Boj za slobodu nemožno obmedziť na boj proti jednému konkrétnemu nepriateľovi, pretože nepriateľov slobody je mnoho; nie je podstatné, či prichádzajú so symbolom červenej hviezdy alebo čierneho hákového kríža, alebo si vymyslia nejaký nový symbol. Podstatné je, či nám (povedané slovami básnika) chcú "kradmou rukou siahnuť na našu slobodu". Ak sa mi niekto chystá slobodu vziať, nezáleží mi na tom, či sa dotyčný hrdo hlása ku komunistickým ideám, alebo si naopak získal moc a sympatie más ako zarytý antikomunista. Ak je to nepriateľ slobody, na detailoch až tak veľmi nezáleží.

Neoddeliteľnou súčasťou slobody je pre mňa rovnosť pred zákonom. Žiaden človek by nemal byť zákonom určený ako lepší od ostatných... a nezáleží mi na tom, či tou konkrétnou osobou je súdruh Lenin alebo brat Hlinka. V súkromnom živote sa samozrejme správame k rôznym ľuďom rôzne: dobrých ľudí si vážime, pracovitých odmeňujeme, talentovaných obdivujeme. No v tomto hodnotení je nevyhnutne zahrnutá subjektivita. Človek, ktorý sa správa dobre voči mne, sa môže zachovať veľmi zle voči niekomu inému; a naopak. Prácu, ktorú ja považujem za užitočnú, môže niekto iný považovať za úplne zbytočnú; a naopak. Talent, ktorý ja obdivujem, môže niekto iný považovať za smiešny; a naopak. Pokiaľ ide o moje vlastné prejavy úcty, moje vlastné peniaze, môj vlastný obdiv, je moja vec, ako s nimi naložím. Ak sa však niekto pokúša definovať objektívne úctyhodného človeka, objektívne užitočnú prácu, objektívne obdivuhodný talent, takáto snaha je márna - vždy sa nájde niekto, kto s daným hodnotením nebude súhlasiť, a potom už ide len o to, nakoľko ho priaznivci tohoto hodnotenia prevalcujú. Najsilnejším nástrojom na prevalcovanie je zákon; a zvlášť ohavný je zákon, ktorý trestá kritizovanie toho, čo ním je chválené. Medzi slušnými ľuďmi by takéto zákony nemali mať miesta; nie sú ničím iným, ako prejavom agresivity voči tým, ktorí sa opovážia mať odlišný názor. Keby som sa mal správať podľa verejnej mienky, čiže keby som musel povinne vzdávať úctu osobnostiam fašistických a komunistických režimov, platiť si mizerné služby štátnych úradníkov, obdivovať vyšinuté osobnosti televíznych reality show, škrípal by som zubami -- našťastie sa po mne dve tretiny z vymenovaného zatiaľ nevyžadujú.

Štát by nemal vnucovať svojim občanom žiadnu ideológiu; každý občan má právo veriť tomu, čomu chce. Tým pádom by ani štátne školy nemali byť priestorom na výchovu v duchu nejakej ideológie -- ak chce niekto obracať ľudí na svoju vieru, nech si vyberá seberovných medzi kriticky mysliacimi dospelými; iba zbabelec sa orientuje na deti, a schováva sa za učiteľskú autoritu a hrozbu známkovania. Školy by mali učiť fakty, v rámci svojich možností objektívne. Je samozrejme veľký rozdiel medzi vyučovaním ideológie a vyučovaním o ideológii. Niečo iné je povedať žiakom "a teraz sa všetci povinne pomodlíte otčenáš" a niečo iné je povedať "tuto je v učebnici kresťanský otčenáš, tuto je buddhistická srdcová sútra, na písomke musíte vedieť rozoznať jedno od druhého". Takisto je rozdiel povedať "komunizmus je najvyššie štádium vývoja spoločnosti" a povedať "komunisti veria, že komunizmus je najvyššie štádium vývoja spoločnosti". To prvé je presviedčaním, to druhé je konštatovaním. V školách by sa malo objektívne učiť o rôznych náboženských a politických ideológiách (v rámci možností stručne o všetkých, nielen o jednej vybranej možnosti), ale žiaci by nemali byť k žiadnej z nich vedení. To už je úlohou rodičov; a inštitúcií, ktoré by mali byť prísne oddelenými od štátu. Toto platí o štátnych školách; pokiaľ ide o školy súkromné, tam nech je obsah učiva daný dohodou medzi vedením školy a rodičmi -- s tým dôsledkom, že ak k takejto dohode nedôjde, škola pre nedostatočný záujem skrachuje.

Polícia by nás vraj mala chrániť pred zločincami, no dosť často sa stáva, že rozdiel medzi policajtmi a zločincami sa akosi stráca. Policajti pravidelne prekračujú svoje právomoci, a vedenie polície im to zvyčajne toleruje a ospravedlňuje. Ak policajt bezdôvodne na ulici napadne občana, policajná hovorkyňa vysvetlí, že sa pošmykol na neexistujúcej mláke a narazil doňho. Útoky neonacistov sa zvyčajne nevyšetrujú; už aj vrabce na streche si čvirikajú, že polícia s neonacistami skôr sympatizuje. Útoky na zahraničných študentov tmavej pleti podľa polície takmer nikdy nie sú rasistické; napadnutá maďarská študentka je krátko po ohlásení napadnutia sama vyšetrovaná ako páchateľka a predstavitelia polície o nej v médiách šíria nepravdivé informácie s cieľom poškodiť jej dôveryhodnosť. Extrémnym prípadom je policajná vražda spáchaná v Revúcej v roku 2001: podľa správy Amnesty International sa rodina Sendreiovcov údajne sťažovala na zlé zaobchádzanie zo strany syna starostu Magnezitoviec, policajta. Policajti údajne zatkli otca i dvoch synov, na policajnej stanici v Revúcej ich priviazali na radiátor a bili ich; otca, Karola Sendreia, pritom dobili na smrť. Slovenské médiá na túto udalosť viacmenej ani nereagovali. Býva viac pravidlom ako výnimkou, že policajti pri kontroverzných akciách nenosia identifikačné číslo, ktoré je zo zákona povinné; ak sa teda "niečo stane", nie je ani jasné, na koho sa sťažovať. Dalo by sa vymenovávať ďalej... otázka je ale, čo s tým.

Zoznam okolností, za ktorých môže štát siahnuť na majetky svojich občanov sa stále rozširuje. A to hovoríme len o mimoriadnych okolnostiach. Každý z nás však pravidelne štátu odovzdáva polovicu svojej ceny práce. Len si to spočítajte: najprv z ceny vašej práce musí zaplatiť odvody do poisťovní váš zamestnávateľ, potom musíte ešte jedenkrát tie odvody zaplatiť vy (celá suma je administratívne rozdelená na dve menšie časti, aby sa zdalo, že platíte menej), potom zaplatíte daň z príjmu. Za zvyšné peniaze si môžete kúpiť tovar, za ktorý zaplatíte daň z pridanej hodnoty, a niekedy aj spotrebnú daň. Pridajme ďalšie povinné poistenia, koncesionárske poplatky, a rôzne odvody na umelecké organizácie. Keď to poriadne všetko spočítate, dostanete číslo okolo 50%. Inými slovami, polovicu dňa pracujete pre seba, polovicu pre štát. Niektorí asi budú namietať, že niektoré z týchto položiek si štát neberie, že vybrané peniaze sa ocitnú inde (v poisťovni, vo verejnoprávnom médiu, v umeleckej organizácii). Pre mňa je ale podstatné, že to štát mi prikazuje tieto peniaze zaplatiť z vlastného vrecka, a ja sa tomu nemôžem vyhnúť. Môžem si vybrať medzi poisťovňou A a poisťovňou B, ale nemôžem obom povedať "počujte, vaše produkty sú nekvalitné a predražené, takže kým mi nevytvoríte lepšiu ponuku, využijem svoje peniaze nejako inak". Len si skúste predstaviť, že keby vám štát nebral polovicu výplaty, stačilo by priemernému Slovákovi pracovať tri dni v týždni. Pretože tie zvyšné dva robíte na panskom! Rozdiel je akurát ten, že primitívny feudál by od vás žiadal polovicu dňa robiť na vlastnom poli a polovicu na jeho poli; pokrokovejší feudál vás nechá celý deň robiť na vlastnom poli, a musíte mu odovzdať polovicu úrody; a ten najpokrokovejší feudál vám dovolí predať celú svoju úrodu na trhu, a musíte mu odovzdať polovicu zarobených peňazí. Akým právom? No predsa právom silnejšieho. Ak naozaj chcete, môžete od neho dostať aj podrobné vysvetlenie, prečo je pre vás tento systém v skutočnosti výhodný; ale aj keď s tým vysvetlením nebudete súhlasiť, nemáte právo povedať: nie.

Keď dopíšem tento článok, idem do mesta, aby som sa zúčastnil na nejakých demonštráciách. Nemyslím si, že tým zmením svet, ale kým ešte smiem nahlas vyjadrovať svoj názor, rád využijem toto právo (a možno ho budem využívať aj potom, ktovie). Z roka na rok je totiž naša sloboda zhromažďovania menšia. Zákony, ktoré ju obmedzujú, sú nejasne formulované, takže často nie je jasné, čo presne je zakázané. Zámer autorov je jasný: keby dačo, nezakazujeme vám nič, sme slobodná krajina; ale pre istotu sa vyhnite hocičomu, čo by nás mohlo nahnevať, pretože vtedy by sme mohli pristúpiť k prísnejšiemu výkladu zákona. Tak som zvedavý, ako sa tento zákon bude vykladať dnes. Na druhej strane mám skúsenosť, že aj keby polícia zrušila demonštráciu nezákonne, žiaden policajný funkcionár za to potrestaný nebude; takže na konkrétnych zákonoch vlastne až tak nezáleží. Jasne sa to prejavilo pri návšteve Busha a Putina v Bratislave... občania, ktorí chceli proti niektorému z nich demonštrovať, dostali jasne najavo, že na papieri síce to právo majú, ale ak sa ho pokúsia využiť v praxi, bude s nimi tvrdo zatočené. Nuž čo. Riziko konfliktu so štátnou mocou existuje pri každom prejave slobody, bez ohľadu na to, či je teto prejav zatiaľ legálny alebo už bol postavený mimo zákon. Dôležité je, aby občania boli ochotní vyjsť za svoju slobodu do ulíc, a aby si ju nenechali postupne vziať. Citujúc klasika (ktorý by bol v dnešnej dobe asi označený za anarchistu, teroristu a ktoviečo ešte)...

"A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
(Samo Chalupka)

Komentáre: 2