Od februára učím

Ku koncu januára som ukončil pracovný pomer v programátorskej firme, a od februára 2008 opäť (po 10-ročnej prestávke) učím informatiku na gymnáziu. Keďže definitívne rozhodnutie padlo na poslednú chvíľu, a teraz mám toľko práce, že nestíham komunikovať, toto je informácia pre tých známych, ktorí o tom ešte nevedia, a vysvetlenie pre tých, ktorí už vedia, ale asi nechápu, prečo. ;-)

Po desiatich rokoch programovania sa cítim unavený a potrebujem oddych. Stále viac si uvedomujem, že to vôbec nie je to, čo som si kedysi ako študent na matfyze predstavoval. Kedysi ma programovanie bavilo; rád som študoval nové veci z informatiky, debatoval som o nich, vymýšľal som si rôzne projekty, a realizoval som ich. No toto nadšenie rokmi vyprchalo, a začínam prácu pri počítači vnímať ako nudnú a únavnú. Nemám z nej radosť, necítim hrdosť na vykonanú prácu, nevidím v takomto živote zmysel. Alebo ako sa moderne hovorí, som "vyhorený".

Už dávnejšie som si podobné zmeny všímal na niektorých svojich kolegoch a rovesníkoch, a nerozumel som im. A keď to prišlo aj na mňa, mnohí ma presviedčali, že je to normálne a nevyhnutné. Práca vraj nie je zábava, radosť vraj treba hľadať vo voľnom čase, nadšenie sa vraj pominie spolu s mladosťou a zostanú iba povinnosti. Myslím si, že toto je osud väčšiny ľudí, ale zároveň poznám pár šťastlivcov, ktorým sa v rozličných profesiách podarilo nájsť zmysel a potešenie. V poslednej dobe sa dokonca aj v oblasti IT začína uvažovať nad tým, že na lepší výkon zamestnanca treba niečo viac než iba výkonný počítač, vysoký plat, pravidelné mítingy a časté termíny. No ide to pomaly, azda aj preto, že oblasť IT je stále prevažne mužskou doménou, a "typicky chlapský" prístup je riešiť problémy individuálne a mlčky, prípadne sa cez ne len tvrdohlavo prehrýzať až do úplného vyčerpania.

Moje posledné programátorské zamestnanie bolo zatiaľ najlepšie: programovanie v Jave s využitím slobodného softvéru, trochu dizajnových vzorov a extrémneho programovania, skvelí kolegovia (osobne aj odborne). Pridajme k tomu vysoké mesačné platy, ktoré sa pravidelne prehodnocujú... skrátka, za jeden rok som sa naučil pracovať s niekoľkými novými technológiami, získal som kvalitatívne nové skúsenosti z programovania, takže som si zároveň zarobil aj zvýšil kvalifikáciu v pomerne žiadanej oblasti. No napriek tomu... mi stále pár vecí prekážalo, takže som si nakoniec uvedomil, že to asi nie je otázka konkrétnej firmy, ale že mi nevyhovuje táto profesia ako taká. Už mi idú na nervy veci, ktoré som si v prvých rokoch neuvedomoval, alebo mi až tak nevadili. A keď to prepukne, je to začarovaný kruh, pretože keď ma prestáva baviť programovanie, čoraz ťažšie sa učím niečo nové, takže po počiatočnom nadšení príde stagnácia.

Najviac mi asi prekáža jednotvárnosť. Niektoré projekty trvajú celé roky. Spočiatku sa človek veľa naučí, ale potom sa celé mesiace opakuje to isté dokola. Pridáva sa miliónta prvá a miliónta druhá požiadavka, ktoré sa od seba kvalitatívne nelíšia. Hromadia sa dôsledky nesprávnych rozhodnutí z predchádzajúcich fáz projektu (alebo rozhodnutí, ktoré v danej chvíli vyzerali správne, ale ako sa projekt posunul ďalej, stali sa brzdami), z nich vyplývajú nepríjemné problémy, ktoré treba opakovane riešiť, no nie je čas systematicky odstrániť príčinu, pretože za rohom je nasledujúci deadline, a projekt musí vyzerať ako zo škatuľky. Potom zase nie je čas riešiť staré veci, lebo treba pridávať nové funkcie. Po chvíľke údržbárska zložka práce preváži nad tvorivou, už nie je dôležité študovať novinky z oblasti informatiky alebo navrhovať elegantné systémy, ale pamätať si slabé miesta existujúceho systému, a nejako naň ešte kúsok prilepiť, aby sa to celé nerozpadlo.

Zmena firmy je najlepší spôsob, ako vyriešiť túto jednotvárnosť -- bohužiaľ iba dočasne. Konečne môžete definitívne zabudnúť na detaily starého projektu. Môžete si vybrať novú a zaujímavú technológiu. Navyše, ak si vyberáte medzi viacerými firmami, je jednoduchšie jednať s nimi o vysokom nástupnom plate, než v starej firme navrhovať zvýšenie momentálneho platu. Platy sa medzi IT firmami dosť líšia, a dramaticky rastú podľa dĺžky praxe; ale iba ak celý život nestrávite na jednom mieste. Mimochodom, ak máte vo firme pravidlo, že o platoch sa nehovorí, uvedomte si, že je to dvojsečná zbraň -- zabraňuje vám dozvedieť sa trhovú cenu vašej práce. Zamyslite sa nad tým. Za seba môžem povedať, že som ešte zmenu zamestnania nikdy neľutoval, ale niekoľkokrát som ľutoval, že som ju tak dlho odkladal. Myslím si, že mladý človek pracujúci v prudko sa rozvíjajúcom odvetví s chronickým nedostatkom kvalifikovaných ľudí, by mal dať rozvoju a získavaniu skúseností prednosť pred stabilitou. A až raz zatúži po teplom a bezpečnom mieste, bohatý pracovný životopis nebude na škodu.

Čo mi prekážalo ďalej: hľadieť osem hodín denne do obrazovky počítača (odrátajme mítingy a bude to iba sedem a pol), byť celý rok zavretý v miestnosti s tými istými desiatimi kolegami (nič osobné, ale ide na mňa ponorková choroba), a jednostranná zameranosť, kde som nemohol uplatňovať a rozvíjať ďalšie svoje schopnosti a záujmy. Keďže jedným z tých záujmov je aj psychológia, naštudoval som si niečo o tom, aké vlastnosti by mala mať ideálna práca. Možno vás teraz zaskočí, keď poviem, že práca učiteľa je k tomuto ideálu pomerne blízko. Tým vôbec nechcem povedať, že je to ľahká práca -- naopak, ľahká práca predsa človeka duševne neuspokojuje. Ale...

Ideálna práca by mala mať stanovený jasný cieľ. Ten si učiteľ stanoví na začiatku roka, pre celkový rok, a pre jednotlivé hodiny. Samozrejme nie všetko ide podľa plánu, a treba veľa improvizovať; ale pri programovaní o niečom podobnom môžete iba snívať -- väčšinu zadania sa dozviete až na poslednú chvíľu. Intenzívne sústredenie -- v triede sa to ani inak nedá. Ak sú žiaci dobrí, sústredíte sa na výklad, ak sú zlí, sústredíte sa na udržanie disciplíny; skrátka vždy je niečo, na čo sa dá práve teraz plne sústrediť. Nemusíte si plánovať čas, lebo ten je daný rozvrhom. (Človek sa lepšie sústredí na prácu, keď má daný termín, kedy má prestať. Inak stále myslí na to, ako plynie čas.) Samozrejme po 45 minútach intenzívneho sústredenia treba žiakov poslať na chodbu a rovnako intenzívne si oddýchnuť.

Počas práce treba spätnú väzbu. Na rýchly odhad postačí otázka, či je všetko jasné; z dlhodobého hľadiska treba dávať cvičenia a testy. Mimochodom, práve v tejto oblasti sa môj názor zmenil vďaka posledným programátorským skúsenostiam. Kedysi som skúšanie považoval len za nepríjemnú povinnosť (pre učiteľa aj žiaka); niečo, čomu by sa dalo vyhnúť, pokiaľ je žiak dostatočne vnútorne motivovaný (a tak by to ideálne malo byť). No teraz ho začínam pod vplyvom extrémneho programovania ("unit testing", "test-driven development") vnímať ako ideálny vzdelávací nástroj, pokiaľ sa správne použije. (Podrobnejšie tieto myšlienky rozviniem v niektorom ďalšom článku.)

Ideálna práca má byť primerane náročná; z ťažkej práce je totiž stres, z ľahkej zase nuda. Učiteľská práca má pomerne široké rozpätie, kde si učiteľ môže nájsť svoje ideálne miesto. Minimalistický variant: odprednášam, čo je v knihe, vyskúšam, hotovo. (Problém je, že na informatiku dodnes nie je schválená žiadna učebnica. Ale pri troche snahy sa nejaké texty dajú zohnať; je tu aj Wikipédia a rôzne webové kurzy.) Horná hranica neexistuje, pretože môžem stále uvažovať, ako výklad zlepšiť, ako vytvoriť lepšie učebné pomôcky, prípadne si ešte vymyslieť nejaké projekty a krúžky. Podstatné je, že sa môžem posúvať medzi týmito hranicami podľa toho, ako sa momentálne cítim, či mám lepší alebo horší týždeň. Pretože v rámci daných možností je učiteľ sám sebe šéfom a môže stále experimentovať a vylepšovať. Je ľahšie vnímať problémy ako "výzvy", keď mám na ne možnosť veľmi pružne reagovať; a ak si myslím, že som urobil chybu, nasledujúcu hodinu už môžem viesť celkom inak. A navyše, keď učím informatiku, vlastne celý deň rozprávam o tom, čo ma baví.

Vykreslil som to príliš idealisticky? Samozrejme, za tri týždne už som zažil aj tie horšie stránky; o nich zase niekedy nabudúce. Ešte dodám, že sa každý týždeň pracovne stretnem s cca 100 ľuďmi, že aj tá najhoršia hodina sa po 45 minútach skončí, že mám 40 dní dovolenky ročne (a túto dovolenku netreba kompenzovať zvýšenou aktivitou pred odchodom a po návrate), že môžem na vlastné oči vidieť dobré výsledky svojej práce (síce iba na pár študentoch, ale aj tak je to viac než som kedy videl používateľov svojich programov), a že do svojej práce zahŕňam aj tvorbu učebníc a učebných pomôcok podľa vlastnej fantázie -- čiže pracujem aj na vlastných projektoch. To sú zhruba tie veci, ktoré mi ako programátorovi chýbali. Takže hoci je zmena z programátora na učiteľa po finančnej stránke dosť hlboký pokles, môžem si ho dovoliť, a zatiaľ si myslím, že sa mi to celkovo oplatilo. Samozrejme, až po pár mesiacoch budem lepšie vedieť, nakoľko je tento nový životný štýl dlhodobo (finančne a psychicky) únosný.

Komentáre: 24