Od februára učím (druhá časť)

prvá časť -- druhá časť -- tretia časť

Uplynul prvý mesiac učenia, a bol to teda pomerne akčný mesiac. Hneď druhý týždeň prišla inšpekcia z ministerstva školstva a mal som dáke problémy v papieroch; nevedel som nájsť jeden doklad, ktorý som desať rokov nepotreboval, a medzičasom som sa sťahoval, takže som ani približne nevedel, kde je. Po pár dňoch som ho našiel, ale stálo ma to dosť nervov. Jarné prázdniny prišli vhod. Teraz zase maturity; už som robil celý deň dozor na chodbe, je to poriadna nuda. Zvyšok roka vraj bude pokojnejší.

Učiteľská práca zahŕňa aj štúdium hromady dokumentov a vypĺňanie hromady tlačív. Občas mám pocit, že samotné učenie a byrokracia okolo toho sú v pomerne 50:50. (Nie je to tak, ale pripadá mi to tak, lebo vyučovacia hodina ubehne pomerne rýchlo.) Predpokladám, že aj v tejto chvíli nejaký úradník na ministerstve, presvedčený, že učitelia nemajú čo robiť a zaháľajú, vymýšľa ďalšie tlačivo alebo predpis. Triedna kniha sa musí vypĺňať modrým guličkovým perom, nesmie sa čiernym; prázdne políčka sa škrtajú z ľavého horného rohu do pravého dolného, nikdy nie naopak. Ak sa pomýlite, treba tuším prepísať celú stranu. Vypĺňanie triednej knihy je najotravnejšie, pretože ho treba robiť každú hodinu; na iné papiere je čas raz za deň, raz za mesiac, či iba raz za rok; ale aj také školenie o priebehu maturít dokáže unaviť. Vraj to mám ešte ľahké, lebo triedni učitelia musia vypĺňať dvakrát toľko.

Ak vynecháme občasnú údržbu počítača, dostávame sa k samotnému vyučovaniu informatiky. Snažil som sa zistiť, ako to robia kolegovia na ostatných školách, ale pripadá mi, že všade je to inak. Aj učebné plány z ministerstva sú akési hmlisté, treba si vraj v každom bode zvoliť 2 z uvedených 5 až 8 položiek (ale nesťažujem sa, myslím, že je to takto lepšie). Takže po tom, čo som si vypočul niekoľko celkom odlišných názorov, si nakoniec aj tak musím vytvoriť vlastný. Tiež je ťažké hľadať radu u učiteľov iných predmetov; na ich hodinách nemajú žiaci svoju obľúbenú hračku položenú na lavici na dosah ruky. Tu sú teda moje učiteľské názory a zásady:

Všetci žiaci daného ročníka sa na hodine informatiky učia rovnaké učivo. Neprichádza do úvahy učiť odlišné veci tých, ktorí budú alebo nebudú maturovať z informatiky, prípadne iné veci chlapcov a iné dievčatá. Žiaci radi argumentujú: "My toto nepotrebujeme vedieť, my z informatiky maturovať nebudeme," alebo "Počítače sú pre chalanov, nás zaujímajú celkom iné veci." No v praxi nevidím veľký rozdiel medzi chlapčenskými a dievčenskými skupinami (mám na informatike takéto skupiny, lebo informatika sa tu väčšinou delí na skupiny s telocvikom). Tí najmenší sa na počítače vrhajú rovnako, prakticky všetci. U najstarších sa zase všetky skupiny delia na časť, ktorá sa o učivo zaujíma, ochotne si ho prekliká, a rozumie mu; a časť, ktorá dianie na hodine ignoruje a potom konštatuje, že tomu nerozumie. Rozdiel v najvyššom ročníku je len v tom, že ignorujúci chlapci sa snažia tváriť čo najnenápadnejšie, ale keď im to nevychádza, povzdychnú si a urobia, čo majú; kým ignorujúce dievčatá sa v prípade napomenutia rozhorčene ohradia a argumentujú, že niečo takéto nikdy v živote nebudú potrebovať. Tento postoj sa asi netýka iba informatiky, lebo jedna slečna mi už sebavedome povedala, že zo školských predmetov bude potrebovať jedine angličtinu, a tú vraj ovláda lepšie ako ja. Netuším, odkiaľ došla na to posledné, ale s teóriou "informatika je len pre chalanov" sa akosi nemôžem stotožniť, hoci len preto, že moja sestra momentálne pracuje v IT a zarába viac ako ja.

Čo sa týka maturantov a tých zvyšných: voliteľná informatika je až v posledných dvoch ročníkoch; dovtedy je povinná pre všetkých, takže všetci sa dovtedy budú učiť rovnako. Otázkou teda je, ktoré učivo ešte zaradiť do tých povinných ročníkov, a ktoré nechať na voliteľný seminár. Vhodným kritériom náročnosti pre maturantov sú podľa mňa testy "Monitor". Lenže to nemôže skončiť tak, že sa polovicu učiva na tie testy naučia až na maturitnom seminári. Na iných predmetoch sa predsa maturanti učia viacmenej to isté, čo sa všetci žiaci učili dovtedy; akurát si to zopakujú a trochu prehĺbia. Z toho mi jednoznačne vyplýva, že každý žiak musí vedieť základy programovania, a maturanti si už len precvičia nejaké náročnejšie algoritmy, a budú pracovať na samostatných projektoch. (Mimochodom, programovanie nie je jediná vec, ktorú žiaci považujú za prehnane náročnú. Jeden žiak mi už vysvetlil, že ak bude niekedy potrebovať sčítať dve čísla v Exceli, bude mať sekretárku, ktorá to urobí zaňho. Ešte dobre, že podobné názory nemajú všetci, inak by v budúcnosti hrozil vážny nedostatok sekretárok.)

Informatika sa rýchlo vyvíja. Dnes je situácia iná ako pred desiatimi rokmi, a o desať rokov bude iná ako dnes. Na toto by mali pomyslieť dospelí argumentujúci tým, čo sa kedysi na informatike učili oni, ale aj žiaci argumentujúci tým, aké znalosti sú vraj na trhu práce potrebné dnes. Pred pätnástimi rokmi skoro každý používal MS DOS, lebo MS Windows 95 vtedy ešte neexistoval. Na stredných školách sa učil textový editor T602, vysokoškoláci preberali Norton Commander, k internetu sa dostalo iba pár vyvolených. Čo z týchto zázrakov "výpočtovej techniky" urobí dnes na niekoho dojem vo vašom pracovnom životopise? Desaťročné deti bežne vedia viac. Myslím si, že veci, ktoré dnes väčšina laikov považuje za dostatočné ("Word a Excel, však nič iné sa nepoužíva"), budú o desať alebo pätnásť rokov pôsobiť rovnako. Z výuka príliš optimalizovanej na dnešné podmienky sa dnešní gymnazisti možno budú pri nástupe do svojho prvého zamestnania vysmievať, a nadávať, že sa na škole radšej neučilo niečo užitočné.

Ako tomu zabrániť? Po prvé, namiesto technických detailov dnešných programov sa treba sústrediť na všeobecné princípy. Textový editor T602 sa už nepoužíva, ale textové editory ako také sa stále používajú, a asi ešte dlho budú. Klávesové skratky v menu T602 sú dnes celkom zbytočné, ale aj dnešné programy sa ovládajú pomocou nejakého menu. Učiteľ by teda nemal hovoriť o technických detailoch konkrétneho programu, ale o ideách, ktoré daný program predstavuje. Skôr by mal žiakov učiť istej pružnosti pri presedlaní z jedného programu na druhý, z dlhodobého hľadiska to iste budú potrebovať. Vtedy budú samozrejme mnohí frflať, že rozpráva teóriu, namiesto toho, aby žiaci využili celý čas na "prácu s počítačom". Lenže...

Informatika je aj teória, nielen klikanie do mašiny. Stretol som sa s postojmi, že tá skutočná informatika je len keď sa "kliká do počítača", a v ideálnom prípade, keď sa "kliká na internete". Naopak, každá minúta, ktorú učiteľ strávi výkladom, je naprosto stratený čas, ktorý mal byť radšej využitý tou pravou informatikou, čiže klikaním. Niektorí ľudia majú teóriu, že keď dáme žiakom do ruky dostatočne moderne vybavený počítač, a necháme ich dostatočne dlho klikať a behať po internete, časom na všetko prídu sami; zatiaľ čo učiteľ, ktorý im niečo vysvetľuje, ich len oberá o túto úžasnú skúsenosť. -- Len si predstavte, ako by takáto pedagogika fungovala napríklad na chémii: pustíme žiakov do chemického laboratória, dáme im dostatočne veľké zásoby chemikálií, a tí, čo nakoniec prežijú, nepochybne sami objavia zákonitosti Mendelejevovej tabuľky. Spoľahli by ste sa na to? Nuž ja sa takisto nespolieham na to, že žiak po dostatočne dlhom klikaní sám objaví zákonitosti informatiky. Niektoré veci jednoducho treba vysvetliť, napísať fixkou na tabuľu, a opísať do zošita; aj keď niekomu pripadá, že robiť podobné veci na hodine informatiky je kacírstvo. V ideálnom prípade by mal učiteľ vedieť vysvetliť veci nejakou zaujímavou formou; ale aj keď nie, žiak musí pochopiť informáciu typu "jeden kilobajt má 1024 bajtov" aj bez multimediálnej prezentácie.

Niektorí žiaci mi argumentujú, že ak majú doma počítač a roky ho používajú, mali by mať jednotku z informatiky, lebo všetko vedia. Super, nech si kúpia ešte aj skalpel, a hneď môžu dostať aj diplom z medicíny. ;-) Mnohí by chceli mať na konci hodiny desať (alebo viac) minút voľna, nech si môžu robiť, čo chcú. Keby nejaké voľno dostali, väčšinou by si zapli hru, ktorú už stokrát hrali, alebo by sa prihlásili na diskusnú webovú stránku, na ktorej už strávili celé roky. Prínos k znalostiam informatiky by bol teda nulový. Bol som prekvapený, že mi aj viacerí učitelia odporučili dať žiakom na konci hodiny nejaké voľno za odmenu, ak na hodine poriadne pracovali. Dosť ma to znervózňuje, počuť takéto názory od kolegov, ale nesúhlasím s nimi z viacerých dôvodov:

Hodina je na výuku; na oddych je prestávka. Ak žiak nemá doma počítač s internetom, a rodičia mu nie sú ochotní zaplatiť návštevu počítačovej herne alebo internetovej kaviarne, nie je úlohou školy toto suplovať. Úlohou školy je vzdelávať a vychovávať. Ak má ale žiak počítač s internetom doma, a nedokáže bez hrania a diskutovania vydržať celé dopoludnie, je to príznak závislosti a treba to riešiť s psychológom.
Sľubovať žiakom osobitné odmeny za to, že si budú plniť svoje základné povinnosti, je nemorálne. Čím podplácajú žiakov učitelia iných predmetov? Môžu si aj na konci slovenčiny desať minút zahrať karty, ak boli dobrí? Navyše takáto dohoda v praxi väčšinou nefunguje; žiaci ju odkývu, počas hodiny aj tak nedávajú pozor a vyrušujú, ale na konci sa rozhorčene domáhajú, aby učiteľ splnil, čo sľúbil.
Čím viac si žiaci zvykajú hrať v triede počas hodiny hry, alebo vypisovať odkazy na internete, tým ťažšie sa vedia sústrediť na zvyšku hodiny. To sú základy psychohygieny; aj dospelému sa ťažko sústredí na prácu tam, kde je zvyknutý zabávať sa.

Informatika je pre všeobecné vzdelanie potrebná, tak ako matematika alebo prírodné vedy. Áno, uvedomujem si, že dnes je vo vzdelávaní opačný trend -- menej prírodných vied, menej matematiky, viac jazykov. A považujem tento trend za nesprávny. Z dlhodobého hľadiska budú jeho výsledkom žiaci, ktorí si budú myslieť, že zem nie je guľatá ale placatá; no budú tento "vlastný názor" vedieť vyjadriť v desiatich svetových jazykoch. Ale čoby, budú to vedieť vyjadriť iba v jednom, v tom jedinom správnom cudzom jazyku, ale zato so stopercentným prízvukom a dokonalým sebavedomím. Amerika, náš vzor!

Informatika je veda o práci s informáciami, nie o používaní programov. Program je len nástroj, ktorý sa na spracovanie našich informácií buď hodí, a potom ho použijeme, alebo nehodí, a potom ho vymeníme, prípadne si vyrobíme vlastný. (Výnimkou sú počítačové hry, kde je samotná aplikácia to, na čom nám záleží.) Cieľom hodiny je napríklad naučiť žiaka "písať a zalamovať text", nie "používať Word". Z toho vyplýva, že vôbec nie je dôležité preberať všetky položky v menu Wordu; naopak, hodno sa zmieniť aj o dôležitých funkciách, ktoré Word nemá. Napísať manuál je predsa úlohou výrobcu programu, nie učiteľa. Učiteľ by mal vysvetliť typické úkony pri práci s textom, a ukázať, ako sa dajú urobiť vo Worde, prípadne v iných programoch. Namiesto preberania blbostí ako WordArt (tie naozaj stačí ukázať, a študent si ich v prípade záujmu prekliká aj sám) je lepšie ukázať na porovnanie OOo Writer alebo nejaký webový editor.

Na hodinách informatiky by sa v ideálnom prípade mal používať iba slobodný softvér. Žiaci si ho môžu bezplatne stiahnuť z internetu a nainštalovať aj doma. Tí usilovnejší to môžu využiť na lepšiu prípravu na vyučovanie, ale všetci môžu využívať vo vlastný prospech to, čo sa naučili v škole. Používaním slobodného softvéru môže škola vychovávať k uvedomovaniu a rešpektovaniu autorských práv, a neskĺznuť pritom do role dílera vybranej softvérovej firmy; pri výuke možno využívať širšiu paletu programov bez neprimeraného zaťaženia rozpočtu školy.

Toto je môj všeobecný pohľad na vyučovanie informatiky na gymnáziu; konkrétne podrobnosti zase niekedy nabudúce.

Komentáre: 19