Závislosť na počítači

Vždy, keď vidím článok o počítačovej závislosti, som zvedavý, aká hlúposť z toho vylezie. Nepamätám si, či som niekedy čítal na túto tému niečo rozumné, a pritom sa na túto tému píše pomerne veľa. Tieto články môžeme rozdeliť do dvoch skupín.

1) Odborný článok napísaný psychológom, ktorý je možno expertom v oblasti psychológie, a možno aj odborníkom na závislosti, ale zato každá druhá veta v článku prezrádza, že jeho vedomosti o počítačoch sú v lepšom prípade 20 rokov staré, v horšom prípade žiadne. Jeho článok môže zapôsobiť nanajvýš na podobne neznalých čitateľov, v ostatných vyvoláva krútenie hlavou alebo výbuchy smiechu, prípadne cynické komentáre na tému, z čoho všetkého sa dá urobiť veda, a čo všetko sa dá publikovať v tlači.

2) Nahnevaná reakcia počítačového používateľa, ktorý sa bohužiaľ neuspokojí s konštatovaním chýb v pôvodnom článku, ale zachádza do opačného extrému a tvrdí, že žiadna závislosť na počítači neexistuje. Stráviť celý deň pri počítači nie je o nič nebezpečnejšie, ako stráviť celý deň na záhrade alebo prechádzkou v prírode. Prečo teda okolo nás nie sú tisíce detí, ktoré trávia celé dni chodením do prírody a strácaním základných sociálnych zručností kvôli dlhodobému pobytu v zeleni? Neviem, nič také som si nevšimol, a teraz ma nerušte, lebo práve robím niečo dôležité -- ďobem do klávesnice.

Môj názor je ten, že počítačová závislosť naozaj existuje. Dôjsť k takému názoru nie je žiaden zázrak -- stačí sa okolo seba obzrieť s otvorenými očami. Problém je, že sa tomuto problému napohľad nikto seriózne nevenuje. Mám na mysli niekoho, kto by sa unúval nielen na túto tému napísať populárny článok, ale najprv by si aj niečo naštudoval.

Aby sa niekto mohol odborne vyjadrovať na tému závislosti, musí mať najprv niečo naštudované o predmete danej závislosti. Napríklad na tému závislosti na drogách môže ťažko niečo rozumné povedať ten, kto nepozná rozdiel medzi marihuanou a heroínom. Nie že by aj takýchto odborníkov nebolo veľa... ale neodbočujme od témy. Dôležité je, že sa nájde aj dostatok odborníkov, ktorí o drogách majú prehľad, a preto ich vyjadrenia majú hlavu a pätu.

Podobne od psychológa píšuceho o závislosti na počítačoch očakávam, že bude mať aspoň základný prehľad v oblasti informatiky -- že prinajmenšom rozozná počítač od hracieho automatu, a nebude hádzať do jedného vreca hranie počítačových hier, diskutovanie na internete, a programovanie. Potrebuje z informatiky vedieť aspoň toľko, koľko odborník na drogovú závislosť musí vedieť z chémie a medicíny; nemusí byť v tejto oblasti expertom, ale musí vedieť čerpať informácie od expertov, aby sa nestrápňoval písaním bludov.

Ako príklad uvediem troch (vymyslených) ľudí, ktorí trpia "závislosťou na počítači", ale u každého z nich sa táto závislosť prejavuje celkom odlišne:

A) Adam má 12 rokov a celé dni hráva Counter-Strike. S kamarátmi chodí každý deň do počítačovej herne, kde na obrazovkách celé hodiny vykonávajú tú istú bezduchú činnosť: bežať dopredu, strieľať, strieľať, čakať na reštart... bežať dopredu, strieľať, strieľať, čakať na reštart... a tak ďalej, 30 až 60-krát za hodinu, tri až štyri hodiny denne. Takto to ide už vyše roka. Adam nemá žiadne ďalšie hobby, a nebaví ho rozprávať sa o ničom inom ako o C-S, lebo všetko ostatné je podľa neho "trápne" a zbytočné. Školský prospech sa stále zhoršuje, ale keďže v podobnej situácii je polovica triedy, učitelia znižujú latku hodnotenia, takže keď rodičia pred koncom polroka pritlačia, Adamovi sa podarí opraviť väčšinu známok aspoň na trojku. Stojí to však čoraz viac nervov a kriku, pretože Adam má obrovský problém sústrediť sa na nejakú tému a udržať pozornosť dlhšie ako päť minút.

B) Beata má 16 rokov a všetok svoj voľný čas trávi na internete na diskusných stránkach. Keď sa prihlási, má v schránke niekoľko desiatok správ od rôznych kamarátok a kamarátov. Prekliká si všetky správy a na každú z nich odpíše; väčšinou iba jednou alebo dvoma vetami bez diakritiky a s množstvom gramatických chýb. Kým takto spracuje všetky správy, prejde pár hodín, a medzičasom dostane niekoľko desiatok nových správ. Ak sa jej náhodou podarí spracovať všetky doručené správy, a žiadna ďalšia práve nechodí, zostávajúci čas využije na preusporiadanie svojho zoznamu priateľov, prezeranie fotografií v albumoch svojich priateľov, a písanie stručných komentárov do diskusií pod týmito fotografiami. Počas každej prestávky a voľnej hodiny sa pokúša votrieť do učebne informatiky pod zámienkou, že si potrebuje súrne urobiť referát na nejaký predmet. Ak sa jej to nepodarí, dostáva hysterický záchvat, rovnako ako doma, keď ju mama vyhadzuje od internetu. Cíti sa ukrivdená, že jej nedovolia byť so svojimi kamarátmi.

C) Cyril má 28 rokov a pracuje ako programátor v softvérovej firme. V práci trávi v priemere 16 hodín denne, a zarába vyše 100 000 Sk mesačne. Ovláda asi desať programovacích jazykov, a vie naspamäť vymenovať všetky funkcie systémových knižníc vo Windowse a Linuxe. Cez víkend si programuje vlastnú webovú stránku, a číta odborné knihy alebo články na internete. Jeho sociálny život spočíva v tom, že si koncom týždňa ide vypiť s kolegami z firmy. Je slobodný, stále býva u rodičov, a ženské telo pozná iba z obrázkov, ktoré našiel na internete. So svojím životným štýlom je v zásade spokojný, len občas ho mrzí, že väčšina ľudí je natoľko blbá, že sa s ním nedokáže na úrovni rozprávať o počítačových témach. Iné témy ho nebavia, považuje ich za hlúposti.

Myslím, že sa zhodneme na tom, že každý z týchto ľudí má v živote vážny problém, ktorý by sa dal veľmi zjednodušene zhrnúť pod spoločný nadpis "závislosť na počítači". Finta je ale v tom, že u každého z nich sa táto závislosť prejavuje inak, takže nie je možné (alebo aspoň nie je jednoduché) vypracovať jeden univerzálny popis, ktorý by sa hodil na všetkých. Pozrime sa, v čom zlyhávajú bežné popisy počítačovej závislosti z časopisov:

Najčastejšie kritizovaným javom sú finančné výdavky. Predpokladám, že je to tak preto, lebo psychológovia popisujúci počítačovú závislosť majú odborné skúsenosti so závislosťou na hracích automatoch, a akosi automaticky predpokladajú, že počítač je len iná forma hracieho automatu. (Zo všetkých činností, ktoré sa dajú robiť na počítači, je zrejme pre laika najviac pochopiteľné práve hranie. Okrem toho má laik ešte tušenie, že sa na počítači dajú písať texty a pozerať filmy, ale tieto činnosti sú pomerne "normálne" a nezaváňajú závislosťou.) Z našich troch modelových závislákov sa tento argument hodí akurát na Adama. Cyril môže po prečítaní takého článku nanajvýš dôjsť k záveru, že jemu je počítačová závislosť na hony vzdialená, pretože on na počítačoch zarába, a to veľmi slušne. Psychológ by sa mohol pokúsiť za každú cenu tento argument navliecť na Beatu, ale nedávalo by to zmysel -- mesačný paušál v rozsahu 300-1000 Sk (podľa poskytovateľa a typu pripojenia) môže byť síce pre niektoré rodiny kritickou položkou v rozpočte, ale so závislosťou ako takou to nesúvisí, pretože rodina by za internet platila rovnakú sumu, aj keby ho všetci členovia využívali iba na rozumné veci. Dokonca aj Adamove výdavky by sa mohli výrazne zmenšiť, keby mu rodičia kúpili domov počítač a pripojenie na internet, takže by mohol hrávať z domu online -- no jeho závislosť by sa tým nijako nezmenšila, skôr naopak.

Ako ďalší škodlivý dôsledok počítačovej závislosti sa udáva strata sociálnych kontaktov. Ak však k tomuto nedoplníme podrobnejšie vysvetlenie, Beata takýto článok určite nevztiahne sa seba -- jej internetový zoznam priateľov má predsa vyše 300 položiek (a takisto sa aj ona nachádza v internetových zoznamoch priateľov 300 ľudí), komunikuje s nimi každý deň, a je informovaná o všetkých novinkách -- takže jej sociálny život je naopak mimoriadne bohatý! Beata môže byť v okruhu svojich virtuálnych priateľov veľmi obľúbená. Napokon aj Adam a Cyril majú svoje sociálne skupiny, hoci sa Beate samozrejme počtom priateľov nemôžu vyrovnať; spoločná činnosť ľudí zbližuje. Ak teda chceme ich sociálny život podrobiť kritike, nestačí si všímať púhy počet známych, ba ani frekvenciu interakcie. Musíme sa zamerať na kvalitu medziľudských vzťahov; konštatovať, že vzťahy založené iba na spoločnej práci alebo spoločnej hre sú príliš jednostranné, a vzťahy založené iba na pravidelnom posielaní stručných textových správ zase príliš povrchné. Každý z týchto troch modelových závislákov je uväznený vo svojom okruhu, z ktorého sa nevie vymaniť; dokáže komunikovať iba s veľmi špecifickou skupinou ľudí. V prípade Cyrila je táto skupina ľudí veľmi úzka, u Adama a Beaty však môže byť mimoriadne početná. Dodajme ešte, že s medziľudskými vzťahmi má problémy aj mnoho ľudí, ktorí žiadnou zjavnou závislosťou netrpia. Sociálne kontakty ako indikátor závislosti musíme teda používať s rozvahou.

Ak sa v článku o počítačovej závislosti spomenie hranie, zase sa to týka iba Adama; Beata a Cyril skonštatujú, že sa ich to netýka. Mimochodom, o počítačových hrách sa tiež popísala hromada bludov... Zahrať sa na počítači nejakú hru, raz za čas, je celkom normálne. Samotná hra ešte z nikoho neurobila vraždiaceho maniaka. Deti sa hrávali na vojakov, kovbojov a indiánov, pirátov, a iné násilnícke archetypy už dávno pred vynálezom počítačov. A ešte jeden dodatok pre rodičov, ktorí sa mnohí radi vzdávajú zodpovednosti za výchovu svojich detí -- ak sa vám nejaká hra nepáči, tak ju z počítača svojho dieťaťa jednoducho vymažte. Dúfam, že ešte u svojho dieťaťa máte nejakú autoritu, pociťujete nejakú zodpovednosť za jeho výchovu, a viete si naň nájsť denne trochu času. Takisto pochopte, že ak je na počítačovej hre odporúčaný vek "od 17 rokov", výrobca hry naozaj nemôže za to, že váš 10-ročný nezbedník si ju nelegálne stiahol z internetu. Keby vaše 10-ročné dieťa pravidelne kradlo z obchodu alkohol a opíjalo by sa, tiež budete v prvom rade obviňovať výrobcov alkoholu?

Ešte mi pripadá nespravodlivé kritizovať množstvo času stráveného pri počítači, a nedodať pritom, že mnoho ľudí strávi rovnaké množstvo času pri televízii. Závisláci na televízii radi využijú takéto články, aby mohli ukazovať prstom na závislákov na počítači. Iste nie je zdravé stráviť celý deň za klávesnicou, ale treba rozlišovať, ako a prečo tam človek trávi svoj čas. Niekto na počítači pracuje, čiže robí tam činnosti, ktoré by inak robil na písacom stroji alebo v študovni v knižnici. (Existuje nejaký článok na tému "závislosť na písacom stroji"?) Zase treba rozlišovať, kedy je práca skutočným dôvodom sedenia za počítačom, a kedy je len zámienkou. Tri hodiny strávané hraním strategickej počítačovej hry mi pripadajú lepšie využité ako tri hodiny strávené pozeraním telenovely. Závislosť na televízii považujem za rovnako veľký problém ako závislosť na počítači, akurát tá prvá je viac spoločensky tolerovaná; podobne ako je užívanie tabaku viac spoločensky tolerované ako užívanie marihuany.

Počítač je jednoducho dobrý sluha, ale zlý pán. Podobne je to s mnohými vecami na tomto svete. Namiesto paušálneho zatracovania alebo nekritického obdivu si radšej objektívne povedzme, v čom spočíva špecifické riziko používania počítačov. Podľa mňa (no nechcem tento názor nikomu vnucovať, dôležitých faktorov je určite viac) je hlavným čarom a zároveň nebezpečenstvom počítačov ich rýchlosť. Človek má pocit, že sa všetko dá urobiť hneď, jedným kliknutím. Je ľahšie kliknúť si na článok, ako ísť si do stánku kúpiť noviny, prípadne ísť do knižnice pre knihu. Je ľahšie napísať e-mail alebo rýchlu správu, než sa obliecť a obuť, ísť na zastávku a cestovať cez pol mesta (prípadne vlakom cez pol štátu) za kamarátom. Je ľahšie zahrať si strieľačku po sieti, ako ísť na ihrisko a naťahovať volejbalovú sieť. Navyše internet je k dispozícii tu a teraz, zatiaľ čo rôzne inštitúcie majú svoje úradné hodiny a iné zdržovačky. Táto rýchlosť je príjemná, no problém je, keď si na ňu človek tak zvykne, že stráca trpezlivosť s "pomalým svetom". Niektoré veci sa však stále dajú urobiť iba pomaly. Tie potom počítačovo závislý človek začne zanedbávať.

Špecificky pri počítačových hrách je požehnaním i kliatbou okamžitá reakcia. Človeku sa ľahšie pracuje, keď na svoju prácu dostáva rýchlu spätnú väzbu. Pri hraní počítačovej hry často stačí kliknúť alebo stlačiť tlačidlo, a v zlomku sekundy sa dozviem, či som to urobil správne alebo nie. Pri správnom využití z toho môže byť obrovská výhoda. Počítač ma napríklad môže skúšať anglické slovíčka, v zlomku sekundy mi povie, či som odpovedal správne alebo nie, a nevadí mu prejsť si so mnou každé slovíčko aj stokrát, v ľubovoľnú dennú alebo nočnú hodinu -- takéto podmienky by som asi u žiadneho ľudského učiteľa nenašiel. No takéto využitie je výnimočné. Rýchla odozva sa zvyčajne využíva iba na hranie. A človek postupne stráca trpezlivosť s "pomalým svetom", ktorý na neho nie je schopný reagovať rovnako rýchlo. Za jednu minútu dokážem vystrieľať miestnosť plnú príšer, zatiaľ čo zmysluplné veci mi trvajú v lepšom prípade hodiny, v horšom prípade mesiace alebo roky. Dokonca aj prečítať tento článok trvá akosi dlho (v porovnaní s jedným kolom Counter-Strike). A preto je najvyšší čas ho ukončiť.

Dúfam, že táto úvaha povzbudí nejakého svedomitého psychológa, aby sa zoznámil s problematikou, a napísal nejaký poriadny článok o počítačovej závislosti. Pretože je to problém, ktorý naozaj treba riešiť. Ale aby sme ho vyriešili, treba ho najprv spoznať. Bez toho to nejde, a výsledkom býva viac škody ako osohu. Až raz niekde vyjde naozaj poctivý článok o počítačovej závislosti, možno už budú ľudia natoľko nechutení hlúposťami popísanými na túto tému, že ho ani nikto nebude čítať. A to by bola škoda.

Komentáre: 14