Od februára učím (tretia časť)

prvá časť -- druhá časť -- tretia časť

Od napísania predchádzajúceho článku prešli štyri mesiace; asi toľko som potreboval, aby sa mi veci v hlave utriasli, a aby som napísal niečo rozumné, čím túto sériu zakončím. Poviem hneď na úvod, že tento prvý učiteľský experiment nevyšiel. Bola to moja zatiaľ najdrsnejšia pracovná skúsenosť, a skončila dohodou ku koncu mája. Ale aj z neúspešeného experimentu sa dá veľa naučiť. Takže tento článok bude aj o tom, čo som sa naučil.

Vrátim sa ešte k dôvodu, prečo som vlastne z komerčného programovania išiel do školstva. Pár ľudí mi už jemne naznačilo, že som sa zbláznil. Keďže mi to už roky rôzni ľudia naznačujú pri rôznych príležitostiach, zvykol som si. Je to také zamotané. Niekedy druhí vidia niečo, čo ja nevidím, a niekedy je to zase naopak. S odstupom času bývajú veci jasnejšie. Keď experiment nevyjde, pochybovači povedia: „Vidíš, hovoril som ti to, ale ty si ma nepočúval.“ A keď experiment vyjde, ľudia hovoria: „Ty máš ale obrovské šťastie!“ Zdá sa teda, že som hlupák narodený pod šťastnou hviezdou; a to myslím napoly ironicky a napoly vážne. A čím lepšie to ilustrovať, než citátom ešte väčšieho cvoka. Takže tu je Paulo Coelho a úryvok z knihy „Jedenásť minút“. Keď som ho čítal, skoro som spadol zo stoličky, lebo... no, nebudem kaziť pointu vysvetľovaním.

[...] ľudia kráčajú so sklonenými hlavami, ponáhľajú sa do práce, do školy, na úrad práce, [...], pritom však stále opakujú: "Môžem ešte trochu počkať. Mám síce svoj sen, nemusím ho však prežiť dnes, lebo teraz potrebujem zarobiť peniaze." Samozrejme, jej práca je opovrhovaná – v podstate však ide o to, že predáva svoj čas, tak ako všetci ostatní. A ako oni, ani ona nie je spokojná s tým, čo robí. A presne tak ako mnohí, aj ona musí znášať neznesiteľných ľudí. Odovzdávať svoje drahocenné telo a dušu v mene budúcnosti, ktorá je v nedohľadne, presne tak ako všetci ostatní. Ešte trochu počkať, ešte niečo zarobiť, uskutočnenie svojich túžob odložiť na neskôr, pretože teraz je veľmi zaneprázdnená, toto je skvelá príležitosť, má verných klientov, ktorí na ňu čakajú, a zaplatia jej od tristopäťdesiat do tisíc frankov za noc.

A napriek všetkému dobrému, čo si môže za zarobené peniaze kúpiť – čo tak vydržať ešte rok? – sa po prvýkrát v živote rozhodla, vedome, jasne, a náročky, túto príležitosť zahodiť.

V starovekom Grécku slovo „paidagogos“ označovalo otroka, ktorý vodil pánove deti do školy a nosil im študijné pomôcky, napríklad hudobné nástroje. Dnešné deti sa už do školy dopravia sami, prípadne ich dovezú rodičia, takže aká práca zostáva pre dnešných pedagógov? Stali sa z nich učitelia, čo je pre bývalých otrokov vynikajúci kariérny postup, hoci spoločnosť si na túto zmenu ešte celkom nezvykla. Je to cítiť vo vyjadreniach rôznych ľudí, ktorí akosi automaticky očakávajú, že hoci iným zamestnancom zákon stanovuje osemhodinovú pracovnú dobu, učiteľ musí byť učiteľom 24 hodín denne; ak práve neučí, mal by sa na prácu pripravovať, vzdelávať, alebo aspoň vypĺňať pre ministerstvo nejaké dotazníky. Okrem práce by nemal na nič iné myslieť, takže vyšší plat vlastne nepotrebuje; aj tak ho nemá kedy a na čo minúť.

(Mimochodom, neverte rečiam o tom, že na školstvo nie sú peniaze. Vždy sa nájde pár miliónov na „edukačný projekt“, ktorý spočíva v tom, že niekto nakóduje jednoduchý redakčný systém, dá ho na web, zavesí naň desať článkov, a pošle na každú školu informačný leták – ako keby sa tie články nedali aj zadarmo zavesiť na nejaký blog. To iba učiteľom sa tie peniaze nesmú dávať do rúk, lebo to by bolo hrozné plytvanie. Nechcem tým povedať, že neexistujú aj dobré projekty; len že na jeden dobrý pripadá aspoň desať naskrze zbytočných. Tým, ktorí prerozdeľujú peniaze z daní pracujúcich, to samozrejme neprekáža.)

Nejde mi teraz o peniaze; na ich nedostatok frfle každý, od bezdomovcov až po miliardárov. Chcem poukázať na iný jav. Ak príslušník nejakej inej profesie, napríklad železničiar, povie, že by uvítal vyšší plat alebo lepšie pracovné podmienky, možno sa dočká reakcií ako: „haha, si naivný, nájdi si iné povolanie alebo choď robiť do zahraničia,“ nikto ho však na základe tohto názoru neodsúdi, že je zlým železničiarom, a že by ho s takýmto postojom radšej nemali púšťať blízko lokomotívy. Učiteľom sa to však stáva bežne. Ak sa posťažujú na zlé pracovné podmienky a očakávanie zázrakov za symbolický plat, okrem bežného súcitu alebo bežného pokrčenia plecami dostávajú aj odpovede typu „keď na to nemáš, tak to nerob“, prípadne „keď ti viac záleží na peniazoch ako na učení, tak si zlý učiteľ, ty do školstva nepatríš“, čo vyjadruje, že k tejto vznešenej práci by mali byť pripustení iba dokonalí obetaví altruisti nepoškvrnení lákadlom mamonu, lebo tí ostatní (z nejasných dôvodov) nevedia dobre učiť. Takýto postoj ľuďom umožňuje ctiť si učiteľstvo ako abstraktný ideál, a zároveň opovrhovať konkrétnymi učiteľmi z mäsa a kostí, pretože tento ideál nespĺňajú – buď nevedia dobre učiť, alebo naopak vedia, za akých podmienok by mohli učiť ešte lepšie.

Prečo je to tak? Príčin je veľa. Väčšina z nás bola v aspoň v detstve žiakmi, ale iba niektorí si vyskúšali rolu učiteľa. Mnohí asi dodnes nevedome vnímajú učiteľa detskými očami ako „mocného protivníka“, ktorý požaduje obrovské výkony, a má celú triedu aj zvyšok vesmíru pod kontrolou. A keď začne dospelý človek riešiť „učiteľský problém“ detským rozumom a pridá k tomu roky potláčaný vzdor proti učiteľskej autorite, vyjde mu z toho, že treba zoškrtať ťažké učivo a nahradiť ho niečím voľnejším, učiteľovi treba pridať povinnosti, ubrať prostriedky, a urobiť ho zodpovedným za všetko. A ak to nezvláda, asi to nie je ten mocný obor, ktorého si pamätáme z detstva. A čia je to chyba? No samozrejme učiteľova. Pridajme k tomu spoločenské zmeny ako silná orientácia na peniaze, či už formou workoholizmu alebo „sociálneho cítenia“; prípadne koniec studenej vojny, počas ktorej oba tábory žili v predstave blížiaceho sa konfliktu v štýle sci-fi, takže technicky vzdelaní ľudia mali určitú strategickú hodnotu, ktorú za posledných 20 rokov stratili. V poslednej dobe sa aj u ľudí rozmáha akési čiernobiele myslenie a fanatizmus, takže kto nie je dokonalý, musí byť odsúdeniahodný lotor, a to sa okrem iného prejavuje aj pri hodnotení učiteľov.

Kto nemá skúsenosť s učením, ľahko podcení, aký podiel majú na fungovaní vyučovacej hodiny žiaci. Väčšinou sa hovorí o tom, čo a ako by učitelia mali alebo nemali robiť; kto je dobrý učiteľ a kto je zlý učiteľ. Pritom ten istý učiteľ, keď ho pošlete do dvoch rôznych tried, môže odučiť dve úplne odlišné hodiny. Na jednej vysvetlí učivo nejakým ľahkým a prehľadným spôsobom, ktorý si doma pripravil; žiaci si ho vypočujú, urobia zadané cvičenia, a na záver skonštatujú, že je to ľahšie ako si mysleli. Na druhej hodine je už od začiatku hluk, lebo žiaci riešia, čo sa stalo cez prestávku alebo na včerajšej diskotéke, prípadne neformálny vodca čo vodkyňa triedy oznamuje svojmu okoliu, že učiteľ X je debil, lebo dáva ťažké písomky, spolužiak Y je trápny, lebo má webovú stránku o svojom hobby, a spolužiačka Z by si nemala dávať na internet fotky, lebo je úplná škrata, a takú škratu by si nikto nemal pridávať do „zoznamu priateľov“. Keď ich učiteľ upozorní, že nastala hodina, namiesto ospravedlnenia mu žiaci odvrknú, že ich jeho predmet nezaujíma, pretože ho nebudú v živote potrebovať. (Žiaci tejto triedy to síce hovoria na každej hodine o každom predmete, ale to konkrétny učiteľ nemusí vedieť.) Následný pokus o výklad je každých 10 sekúnd prerušovaný výkrikmi „to je blbosť“, „poďme radšej na internet“, prípadne povzneseným „načo to vysvetľujete, aj tak vás nikto nepočúva“. Nepomáhajú hrozby, apelovanie na slušnosť, ani snaha o nejaké rozumné riešenie. Žiaci sa otočia a pustia si internet; keď ho učiteľ odpojí, začnú všetci naraz búchať prstami do klávesnice, kopať do lavice, robiť polohlasné „hmm hmm hmm“ a iné finty (nebudem už ďalej šíriť žiacky know-how). Nakoniec teda nejakým spôsobom uplynie 45 minút, a učiteľ sa vypotáca na chodbu rozmýšľajúc, čo má akože napísať do triednej knihy, a že by sa mu teraz hodilo posedieť pár hodín u dobrého psychoterapeuta, lenže má práve dozor na chodbe, potom učí 4 ďalšie hodiny, a to ešte do poludnia treba vyplniť a odovzdať nejaké tlačivo.

Keby ste videli napríklad videozáznam z tej prvej hodiny, možno by ste povedali, že je to výborný učiteľ, a že škoda, že takých nie je viac. Keby ste videli záznam z tej druhej hodiny, možno by ste povedali, že ten človek sa na učenie absolútne nehodí, nevie si udržať autoritu a disciplínu, a na konci hodiny je úplne roztrasený a má nervy v kýbli, takého by za učiteľský stôl nemal nikto pustiť. A keby ste videli oba záznamy za sebou a vedeli, že sú z toho istého dňa? Toto si mnohí ľudia neuvedomujú, lebo v roli žiakov chodili stále do tej istej triedy a nemali prehľad, ako to vyzerá v iných triedach, alebo na iných školách. Človek tak automaticky očakáva, že je to zhruba všade rovnaké. A keď sa raz opýta svojich detí, čo bolo v škole, dozvie sa väčšinou: „Ale nič, tak normálne.“ Akurát, že niekde je normálne ticho a niekde hluk, niekde je normálna slušnosť a niekde drzosť, niekde je normálne nosiť si do školy učebnice a zošity a plniť počas hodiny učiteľove pokyny, a niekde by niečo také urobil iba úplný cvok. Každá škola má svoju kultúru. Každá trieda si ju viac alebo menej prispôsobí. A niekedy dokáže atmosféru na hodine úplne zmeniť to, že niektorý žiak alebo žiaci v daný deň chýbajú. Väčšina úvah o vyučovaní však toto nezahŕňa. Ani na hodinách pedagogiky na toto budúcich učiteľov poriadne nepripravia. Zvyčajne sa hovorí o tom, ako sa má učiteľ celoživotne vzdelávať, ako si má pripraviť materiály na hodinu, ako má žiakov motivovať zaujímavými príkladmi. O žiakoch sa dozvieme, že môžu uprednostňovať vizuálny, auditívny, alebo kinestetický systém učenia, že niektorí sú nadaní, niektorí majú špecifické poruchy učenia, a niektorí sú retardovaní, že môžu mať problémy v rodine alebo byť šikanovaní... ale nejako sa tam stratí informácia, že niektorí sú slušne vychovaní mladí ľudia, s ktorými sa dá rozumne vychádzať, a niektorí sú jednoducho nevychovaní drzí spratkovia, ktorí neuprednostňujú žiaden systém učenia, a vedia sa akurát nudiť, alebo zabávať, nadávať, prípadne niečo rozbíjať, pokiaľ možno toto všetko naraz. Také veci sa asi ťažko vedecky definujú a merajú, ale v skutočnom živote znamenajú veľa.

Nejako som sa rozpísal, čo dokazuje, že ešte nemám túto skúsenosť úplne spracovanú. Skúsim už rýchlejšie prejsť k záveru. Hlavne by som nerád vzbudil dojem, že som učil samých takýchto žiakov; asi to tak teraz vyznieva. Lenže to by bývalo omnoho jednoduchšie; bol by som dal výpoveď ešte prvý mesiac a dnes už by som na to dávno zabudol. V skutočnosti bola takáto polovica, možno iba tretina žiakov; ostatní boli slušní, šikovní, a niektorí aj dosť nadaní. Problém je v tom, že aj jeden nespratný žiak dokáže rozhodiť hodinu, pokiaľ ho neviete uzemniť. Aj hlášky typu „to je trápne“, „to je ťažké“, „to je zbytočné“ dokážu skupinu puberťákov rýchlo demoralizovať. Vyrušovanie a hluk objektívne sťažujú spolužiakom podmienky na učenie, a tí potom môžu dôjsť k záveru, že učivo bolo naozaj ťažké (hoci vedľajšia trieda ho zvládla bez problémov). Ak toto robí v triede jeden žiak, ostatní ho väčšinou usadia. Ale ak sú takí v triede dvaja či traja, ak sa pri vyrušovaní navzájom povzbudzujú, ak sú to neformálni vodcovia triedy, a ak toto robia na každom predmete... tak potom máte smolu. Čo je ešte horšie, smolu majú ich spolužiaci, ktorí by sa v inej triede alebo v inej škole aj niečo naučili, ale v takýchto podmienkach sa jednoducho nedá. Navyše títo žiaci majú presne naštudované svoje práva (a niektoré ďalšie si vymysleli), nikdy nepočuli o žiadnych povinnostiach, nemôžete im dať facku, nemôžete ich vyhodiť na chodbu, môžete ich síce nechať po škole, ale potom musíte zostať po škole s nimi (trestáte vlastne sami seba, navyše každý z nich zostane po škole len občas, ale vy zostanete s každým), a hrozba zlou známkou na vysvedčení je časovo veľmi vzdialená, pre niektorých úplne nepodstatná, a tí najodvážnejší vám zorganizujú v triede revolúciu slovami „počúvajte, keď nebude pracovať nikto, predsa nám nemôže dať päťky všetkým, z toho by mal problémy on, nie my“ a majú v podstate pravdu. Učiteľ je ako mág na javisku, ktorého spútajú reťazami a vhodia do bazéna, zakryjú plachtou, a očakáva sa, že urobí nejaké kúzlo a ocitne sa vedľa bazéna úplne suchý. Niekedy sa to žiaľ nepodarí.

Naučil som sa teda, že je obrovský rozdiel učiť ľudí, ktorých niečo zaujíma, alebo sú aspoň ochotní dať tomu šancu, a učiť ľudí, ktorí o niečo prejavujú nezáujem, a z princípu odmietajú spolupracovať. Obe tieto činnosti sú v školstve potrebné, pretože žiaci sú takí aj onakí, ale majú veľmi odlišné pracovné postupy – pripadá mi až nevhodné označovať ich rovnakým slovom, a vyžadujú od učiteľov iné schopnosti.

Ak idem učiť ľudí, ktorí sa zaujímajú o svet okolo seba, je mojou hlavnou úlohou vysvetliť pointu učiva zrozumiteľným a zaujímavým spôsobom. Ak sa mi toto podarí, bude žiak ochotný zaoberať sa aj podrobnosťami, či už počas hodiny alebo po nej. V prvom rade by som mal byť v danej oblasti dobrým odborníkom – nie preto, aby sme nutne zachádzali do detailov, ale pretože čím viac viem, tým jednoduchšie to viem vysvetliť, pretože presne viem, čo si môžem dovoliť vynechať, čo môžem zovšeobecniť, a kedy môžem jednu vec vysvetliť prirovnaním k druhej, aby som takýmto prirovnaním nenaznačoval falošné závery. Môžem veci povedať veľmi jednoducho a pritom stále pravdivo; o zložitých stránkach naznačiť, že existujú, ale odložiť ich na neskôr, až bude jasná pointa učiva. A viem rozlíšiť podstatné veci od nepodstatných. Môžem veci opisovať rôznymi spôsobmi a z rôznych strán, čo je dobré, pretože rôznym žiakom to vyhovuje inak. Viem sa prispôsobiť momentálnym znalostiam žiaka, viem vybrať tú časť učiva, ktorú potrebuje pre svoje zámery (pretože človek sa často o danú tému zaujíma s nejakým cieľom). A ak nejaké veci neviem, tak viem, že ich neviem, otvorene to poviem (čo niektorých žiakov prvýkrát šokuje), a pokúsim sa odporučiť ďalšie zdroje alebo kľúčové slová. Usilovní žiaci budú potom samostatne študovať dané materiály, robiť cvičenia a experimenty, čo mi dá priestor venovať sa im individuálne. Ak sa nebudú báť klásť otázky alebo popisovať svoje myšlienkové postupy, môžem odhaliť chybné úvahy a vysvetliť danú časť učiva iným spôsobom alebo na inom príklade. S niektorými žiakmi môžem zájsť aj nad rámec stanoveného učiva. Výsledkom je hodina bez stresu, ktorá rýchlo a príjemne ubehne, a po ktorej majú žiaci aj učiteľ zo svojho výkonu dobrý pocit.

Úplne iný postup musím zvoliť, ak žiaci nemajú záujem o nič (možno okrem hrania sa na internete) a vyhlásia mi otvorený boj. Vtedy je mojou úlohou vymyslieť „nepriestrelný“ systém, ktorým sa nedá prešmyknúť bez získania potrebných vedomostí. Predpokladajme napríklad, že sa celá trieda chce vyhnúť akémukoľvek učeniu a sú odhodlaní rušiť hodinu všetkými možnými spôsobmi; ľubovoľnú chybu alebo slabosť zo strany učiteľa použijú na zdôvodnenie (pred rodičmi a tí potom pred vedením školy), prečo sa na hodine „nedalo“ nič naučiť. Predpokladajme ďalej, že väčšina žiakov sa chce vyhnúť zlej známke, ale nie všetci; niektorým je všetko úplne jedno. Nasleduje strategická hra, v ktorej každá strana skúma ťahy protivníka a hľadá na ne vhodný protiťah; úlohou učiteľa je nájsť neporaziteľnú stratégiu v čo najkratšom čase. Výhodou žiakov je, že aj jednoduché techniky sú proti nepripravenému učiteľovi mimoriadne účinné, že môžu svoju taktiku konzultovať s obrovským množstvom spoluhráčov, že od nich celý boj vyžaduje len minimum úsilia, a že vlastne nemajú čo stratiť, lebo v najhoršom prípade sa budú musieť niečo naučiť. Výhodou učiteľa je dospelý rozum a možnosť známkovať; obidvoje musí využiť na maximum. Prvou učiteľovou úlohou je vytvoriť systém, ktorý mu umožní chrliť známky ako z guľometu, a to podľa objektívnych kritérií; neznámkovaná činnosť sa totiž nevykoná, a pri zlej známke žiak nikdy „nevie“, kedy a za čo ju dostal. Riešením môže byť napríklad písomka na konci každej hodiny. Teraz sú na ťahu žiaci. Môžu napríklad celú hodinu robiť hluk, a po hodine sa sťažovať vedeniu školy, že bol na hodine taký hluk, že nič z výkladu nepočuli, a známka z dnešnej písomky by sa preto nemala počítať. Riešením môže byť dávať písomne nielen test, ale aj výklad učiva. Pri práci na počítači môžu žiaci „náhodou“ kopnúť do tlačidla reset alebo vytrhnúť zástrčku z elektriny; a preto objektívne nemohli splniť danú úlohu v stanovenom čase. Alebo na konci hodiny všetci naraz vypnú počítače a vybehnú z triedy; všetci to mali „hotové“, ale ponáhľali sa na ďalšiu hodinu (hoci inak vždy aspoň päť minút meškajú). Na písomke môžu neodovzdať papier, a potom tvrdiť, že tam určite boli a určite mali všetko dobre, takže je učiteľova chyba, ak ich písomku stratil. Alebo sa stačí nepodpísať; ak bude známka dobrá, priznám sa k písomke dodatočne, ak bude zlá, nie je to tá moja, tá bola totiž podpísaná, ale zrejme ju učiteľ stratil. A podobne. Ak to učiteľ pojme ako hru, dá sa to zvládnuť aj bez väčšieho poškodenia nervov, ale aj tak je to nepríjemné, všetka tá príprava písomných materiálov a vyhodnocovanie písomiek zaberá kopu času, a nakoniec sa žiaci aj tak naučia menej, ako by sa s menšou námahou boli naučili, keby namiesto toho normálne spolupracovali. Mám teda skúsenosť, že aj tento spôsob učenia relatívne zvládam, na prvýkrát to bola zaujímavá výzva, ale nemám záujem v tom pokračovať; nie kvôli tomuto som išiel učiť.

Ťažko je v škole správne vyvážiť práva učiteľov a žiakov. Na každej strane sa nájde niekto, kto bude svoje možnosti zneužívať. Samozrejme by sme chceli, aby mali žiaci v školách čo najlepšie podmienky. Musíme však rozlišovať, čo je naozaj lepšie a čo iba ľahšie zneužiteľné. Súhlasím napríklad so zákazom telesných trestov, ale musím žiaľ pripustiť, že táto forma trestu má svoje výhody – dá sa aplikovať okamžite, podľa potreby aj opakovane, a je nepríjemná pre všetkých žiakov, vrátane tých, ktorí sa nad päťkami v žiackej knižke iba smejú. Facku žiakovi by som akceptoval len ako východisko v krajnej núdzi, kde iné riešenie nepomáha; povedzte mi však, čo má učiteľ urobiť dnes, keď žiak na hodine robí bordel, a na slovné upozornenie nijako nereaguje? (Poznámka: odviesť niekam žiaka z triedy je porušením školského poriadku, lebo učiteľ nesmie nechať samotných žiakov v triede, ani nesmie žiaka nechať samého na chodbe, ani ho samého niekam poslať. Ak sa počas hodiny stane žiakovi hocijaký úraz, učiteľ je za to osobne zodpovedný. Chceli by ste mať zo zákona zodpovednosť za to, čo vyvedie cudzie decko vo vašej neprítomnosti?) Toto nemá byť argument v prospech facky, ale výzva pre každú školu, aby vymyslela a zaviedla alternatívne riešenie ako rýchlo potrestať žiaka a zachrániť situáciu na hodine. Znížená známka zo správania na konci polroka je veľmi slabý nástroj, keď potrebujete zabezpečiť pokoj na práve prebiehajúcej hodine; aj tak každý vie, že tá známka nebude mať žiadne dôsledky.

Ako dobrý nápad vyzerá právo napísať náhradnú písomku, ak tá prvá nevyšla, lebo ako poznáme z vlastného života, každý má občas slabý deň. Toto právo však ľahko vedie k tomu, že sa žiak na prvú písomku vôbec neučí, lebo možno bude mať šťastie, a ak nie, aspoň bude mať prehľad, aké sú približne otázky. Možnosť vylepšiť si pokazenú známku dobrovoľným referátom navyše vyzerá zaujímavo, dokiaľ s ňou nezačnú žiaci automaticky počítať na každom predmete, a nepokúšajú sa niekoľkomesačné ulievanie na poslednú chvíľu zachraňovať textami stiahnutými z internetu; a keď ich upozorníte na to, že Google odhalil ich plagiátorstvo, ešte sa urazene ohradia „veď to tak robia všetci“. No a najväčšia komédia bolo počúvať s vážnou tvárou, ako mi žiačka počas hodiny číta ako referát môj vlastný článok, ktorý som pred niekoľkými rokmi napísal na Wikipédiu. ;-)

Túto kapitolu svojho života teda považujem za ukončenú. Ani sa mi to nechcelo písať, a je tu veľmi veľa autocenzúry. Ale keď už som opísal začiatok, patrilo sa pre úplnosť opísať aj koniec. Azda aj ako nejaké vysvetlenie pre bývalých žiakov, ktorým som počas roka zdrhol bez rozlúčky (sorry, nedalo sa inak; keby bolo známe, že odchádzam, to by som si v posledné týždne neudržal na hodinách žiaden poriadok), keby niektorý z nich náhodou na túto stránku zablúdil. A neznamená to, že som s učením skončil. Len si budem odteraz opatrnejšie vyberať žiakov. Chcem byť predsa dobrým učiteľom, no teraz už viem, že to nezávisí iba odo mňa. (Ak na mňa spomínate v dobrom, a ak máte peniažky navyše, môžeme sa dohodnúť aj na súkromných hodinách.) A od septembra zase nastupujem na jednej škole. Spomínal som už, že ma niektorí ľudia považujú za blázna?

Komentáre: 25