Najčastejších päť lží ohľadom správania

Článok je prekladom anglického originálu The Top Five Lies About Behaviour zo stránky Scény z bojiska.

Väčšine krajín sa darí udržiavať v školách slušné správanie. Poznáme to podľa šokovaných tvárí učiteľov a študentov, ktorí prichádzajú zo zahraničia a vidia, ako naozaj vyzerá britské školstvo. (Jeden môj priateľ pracoval s utečencami a zistil, že nejedna rodina radšej odišla z Británie čeliť prenasledovaniu a možnému mučeniu vo svojej rodnej krajine, než by vystavila svoje deti britskému školstvu.) Pred pár generáciami sa aj nám darilo vyhýbať dnešnému chaosu. Ospravedlňovať súčasnú situáciu si vyžaduje veľké množstvo klamu. Toto sú lži, s ktorými sa stretávam najčastejšie:

Lož číslo 1: „Ak sú vaše lekcie dosť dobré, nebudete mať žiadne problémy s disciplínou.“

Kto mi takto klame: lektori na učiteľskom minime, školská inšpekcia, konzultanti krajského školského úradu, učitelia zo súkromných škôl.

Pravda: Žiaci vyrušujú nie kvôli tomu, že nespĺňate ich vysoké pedagogické nároky. Tie deti, ktoré vyrušujú najviac, by boli nespokojné s ľubovoľnou hodinou, počas ktorej by si nemohli upravovať make-up, diskutovať o svojom sexuálnom živote, a pokúšať sa rozplakať niektoré z hanblivejších detí. V skutočnosti ich najspoľahlivejšie vytáča, keď vidia, ako sa zvyšok triedy učí. Najhoršie deti vám začnú robiť problémy ešte prv, než sa ich pokúsite učiť. Hodina ich nezaujíma, a na vyrušovanie nemajú žiaden dôvod. Vyrušujú preto, lebo môžu.

Lož číslo 2: „Disciplína je celá o vzťahoch.“

Kto mi takto klame: Vedenie na tých školách, kde vedenie školy ohľadom disciplíny nič nerobí.

Pravda: Vzťah nie je jednosmerná záležitosť. Žiaci si vyberajú, či budú mať s dospelým dobrý vzťah. Ak disciplinárny systém nie je dosť prísny, využijú každú príležitosť na zlé vzťahy. V problémových školách vám budú robiť napriek aj deti, ktoré ste nikdy predtým nestretli. Úplne cudzí ľudia vám budú nadávať alebo po vás hádzať veci. Takýto problém nie je dôsledkom vzťahu. Navyše si budú hľadať ľahké ciele – ľudí, ktorých vedenie nepodporuje. V niektorých školách sú to noví učitelia, v niektorých sú to určité oddelenia. Keď som pracoval na škole Woodrowa Wilsona a vedenie sa pohádalo s mojím oddelením, vyhlásili, že všetci učitelia od nás majú problémy vytvárať si vzťahy s deťmi. Bolo im ľahšie uveriť, že desať učiteľov má tú istú chybu, ako že sústavné snahy vedenia podkopať oddelenie mohli mať vplyv na správanie detí.

Lož číslo 3: „Mrzí ma to.“

Kto mi takto klame: Deti (zvyčajne v prítomnosti niekoho vyššie postaveného ako som ja).

Pravda: Keď povedia: „mrzí ma to,“ v skutočnosti tým myslia: „vôbec ma to nemrzí, ale nejako sa ti podarilo vyrobiť mi problém s jedným z mála ľudí v tejto škole, ktorí tu majú nejakú moc. Dokiaľ tu stojí, budem sa ti ospravedlňovať, ale akonáhle odíde, dám celkom jasne najavo, že je to jedine tvoja chyba, že mám teraz problém, a že za svoje správanie neprijímam žiadnu zodpovednosť. Navyše si vyhradzujem právo zopakovať to, za čo som sa práve ospravedlnil, a k tomu ešte niečo oveľa horšie, pri najbližšej príležitosti.“ Na Stafford Grove School jedno dieťa, ktoré sa mi ospravedlňovalo za svoje „netypické“ zlé správanie v prítomnosti riaditeľa („Dávid nie je taký zlý“), neskôr počas toho školského roka uväznili za vykradnutie školy; naposledy som ho videl, ako sa zakráda na pôdu školy s fľašou piva v ruke, v spoločnosti niekoľkých bývalých študentov, zrejme hľadajúc nejaké čokolády a cennosti na ukradnutie.

Lož číslo 4: „Ani doma s ním / s ňou nemôžeme nič urobiť.“

Kto mi takto klame: Rodičia protivných spratkov, ktorým som naivne telefonoval, aby mi pomohli.

Pravda: Samozrejme, že môžete niečo urobiť. Môžete mu napríklad prestať platiť za mobil, dokiaľ ho neprestane používať počas vyučovania. Môžete mu zrušiť vianočný darček. Môžete mu zobrať televízor z izby a zamknúť Playstation do skrine. Rodičia majú na výber stokrát viac trestov ako učitelia. Na druhej strane, rodičia majú aj mnoho iných povinností, takže možno skutočný problém spočíva v predstave, že sa učitelia (profesionáli) majú obracať na rodičov (amatérov), aby dosiahli, že školáci urobia to, čo sa im povie.

Lož číslo 5: „No nemôžeme od nich očakávať priveľa. Sú to iba deti.“

Kto mi takto klame: Učitelia, ktorí ospravedlňujú chaos okolo seba.

Pravda: Nie, nie sú to „iba deti“. V mnohých kultúrach by ich v tomto veku považovali za dospelých. Mnohí z nich sú rovnako veľkí ako dospelí. Pokiaľ netrpia nejakou vážnou formou psychickej poruchy, mali by byť schopní zostať ticho. Mali by byť schopní desať minút počúvať. Mali by byť schopní nebiť druhých, ani ich slovne nenapádať. Deti rovnakého veku v iných kultúrach to zvládajú. Aj v našej kultúre to deti rovnakého veku kedysi zvládali. Problémom je, že sme sa na toto vykašľali, kvôli presvedčeniu, že ovládať druhých je zlé, a ovládať sám seba ešte horšie. Táto lož je ešte dvakrát horšia, keď sa do toho zamieša sociálna politika. Nielenže sú deti príliš nezrelé na to, aby sa správali ako ľudia, ešte sú aj príliš chudobné. Nejdem sa teraz tváriť, že sociálne slabé oblasti nemajú svoje špecifické problémy, ale mať jedno alebo dve deti z rozvedených rodín ešte neznamená, že tu máme ghetto. Na škole Woodrowa Wilsona sme mali ústretových rodičov, ktorí prišli (obaja) na rodičovské združenie a hovorili nám, že sú prekvapení, ako sa zhoršilo správanie ich dieťaťa, odkedy nastúpilo do našej školy. Mnohí boli ázijského pôvodu, ale niektorí boli aj belosi zo strednej triedy, ako sa dá očakávať na predmestí. Keby ste však počuli prejav riaditeľa školy, mysleli by ste si, že sme na Luníku IX. „Musíte pochopiť,“ povedal Gary (tretí riaditeľ školy, odkedy som tam nastúpil), „že tu nemáme do činenia s rodičmi zo strednej triedy,“ keď sa ma jeden rodič, nechodiaci na rodičovské združenia, snažil obviniť za to, že si jeho syn nerobí domáce úlohy. Nenapadlo ma opýtať sa ho: „Ak to nie sú rodičia zo strednej triedy, prečo každý z nich býva v dvakrát takom dome, ako mám ja?“