Poslušnosť

Článok je prekladom anglického originálu Obedience zo stránky Scény z bojiska.

Filozof vzdelávania John Wilson napísal vynikajúcu kapitolu o disciplíne vo svojej knihe „Filozofia a praktické vzdelávanie“ (1977). Všimol si, že ostatní filozofi považovali „disciplínu“ za akýsi dobrý poriadok alebo ovládanie, ktoré prospieva učeniu. Niektorí autori dokonca stotožňovali disciplínu so situáciou, kde sa udržiava poriadok, pretože žiaci rozumejú dôvodu, prečo sa učia. Wilson toto považoval za neprimerané, že akési zbožné prianie filozofov, ktorí používajú slovo „disciplína“ prevažne na označovanie tých situácií, ktoré najviac schvaľujú. Ich chápanie „disciplíny“ možno kritizovať, pretože situácia môže byť usporiadaná alebo dokonca organizovaná aj bez toho, aby sa disciplína naozaj používala, napríklad vďaka vhodnému naladeniu študentov, či šarmu alebo kráse učiteľky. Wilson ďalej poznamenáva, že ako „disciplína“ sa občas označujú aj situácie (napríklad vojenská disciplína), v ktorých učenie nie je hlavným cieľom. Uzatvára, že cieľom disciplíny je v skutočnosti poslušnosť, a to konkrétne poslušnosť voči autorite. Poznamenáva, že toto je hlboko nemoderný pohľad, ktorý možno odsúdiť ako „totalitný“ alebo ako istý druh „tyranie“.

Ak bola poslušnosť nemoderná vtedy, obávam sa, že je ešte menej moderná dnes. Ale samozrejme v prevrátenom svete vzdelávania je najmenej moderné to, čo je očividne správne. Poslušnosť nie je ani tyrania, ani totalita, ani výcvik na život v otroctve. Poslušnosť je základná podmienka vyučovania. Ak sa máte niečo naučiť, je dôležité, aby ste nasledovali pokyny svojho učiteľa. V opačnom prípade sa pravdepodobne veľa nenaučíte, pretože významnú časť pokynov dostávate preto, lebo pri ich plnení sa niečo naučíte. Dokonca aj mnohé pokyny týkajúce sa správania, ako napríklad požiadavka, aby ste dávali pozor alebo prestali rozprávať, jednoducho zabezpečujú potrebné podmienky na učenie.

Samozrejme, antiautoritár by mohol namietať poukázaním na to, že niektoré pokyny sa učenia priamo netýkajú. Napríklad: upraviť si uniformu, neodhadzovať odpadky, nežuť žuvačku, alebo slušne sa správať. Nuž, toto nie je vhodné miesto na vysvetľovanie, prečo by sme mohli chcieť, aby naše deti boli slušné, čistotné, a aby neprestajne nežuvali; ale akonáhle prijmeme, že môžeme podobné veci od študentov vyžadovať, potom nemáme možnosť študentom v niektorým prípadoch ich porušovanie povoliť a v iných zase nie. Selektívna poslušnosť, to nie je žiadna poslušnosť. Ak budú študentom pripadajú takéto pokyny príliš zaťažujúce, takže ich nebudú dodržiavať, čoskoro zistia, že aj pokyny týkajúce sa učenia im pripadajú rovnako zaťažujúce. Akákoľvek neposlušnosť by sa mala ospravedlňovať iba v extrémnych prípadoch (ako napríklad nevhodné pokyny, ktoré ohrozujú bezpečnosť alebo majetok).

Učiteľ v britskej škole, ak nemá obrovské šťastie, zažije denne niekoľko desiatok prípadov priamej neposlušnosti študentov. Sú to rôzne druhy neposlušnosti. Mnohí žiaci, najmä cez hodinu, nezačnú plniť žiadne pokyny, dokiaľ neuvidia, že ich plnia ostatní žiaci. Skutočne vidíte, ako sa obzerajú po celej triede, aby sa rozhodli, či majú robiť to, čo ste im povedali. Iní žiaci považujú určité druhy pokynov (napríklad „pracuj“, „vezmi si papier s domácou úlohou“ alebo „prines si na hodinu pero“) za výlučne dobrovoľné. Niektorí žiaci sa hanbia verejne poslúchuť učiteľa, takže pokyny nasledujú iba pomaly a nenápadne. Niektorí žiaci jednoducho vyhľadávajú konflikt a neposlúchajú v nádeji, že tým vytočia učiteľa. Niektorí žiaci majú svoje (nízke) očakávania ohľadom priebehu hodiny, a odmietnu plniť akékoľvek pokyny, ktoré presahujú tieto očakávania. Neposlušnosť je často zvykom, takže aj žiaci, ktorí sa chcú učiť, sa musia poriadne sústrediť na prekonanie tohto zlozvyku, než sa začnú riadiť pokynmi. Takí žiaci takmer vítajú hrozbu trestu, pretože vedia, že budú mať motiváciu plniť pokyny a zároveň aj výhovorku pred svojimi rovesníkmi. Mnohí učitelia si na neposlušnosť natoľko zvyknú, že ju prestanú vnímať ako vzdor. Jednoducho si privyknú na predstavou, že nikto si nedokáže vyzliecť kabát bez toho, aby ho o to päťkrát požiadali, a začnú vnímať opakovanie pokynov a vyhrážanie sa ako určitú formu interpunkcie, nevyhnutnú na efektívne komunikovanie.

Drobné problémy v správaní, ako nepracovanie na hodine alebo rozprávanie počas učiteľovho výkladu, sú zvyčajne formou úmyselnej neposlušnosti. Veľké problémy v správaní, ako slovné útoky a vyhrážky, sú často pokusmi o zastrašenie učiteľa, aby prestal očakávať poslušnosť. Očakávanie poslušnosti je základným prvkom, ktorý odlišuje triedy a školy s dobrým správaním od škôl a tried so zlým správaním. Poslušnosť je cnosť, pri ktorej školy a učitelia nemôžu robiť kompromisy. Na nešťastie, je to niečo, v čom sa kompromisy zvyčajne robia. Dobrý disciplinárny systém vidí každú neposlušnosť ako dôvod na trest. Zlý disciplinárny systém ju vidí ako učiteľovu povinnosť napomínať, prehovárať, povzbudzovať a nakoniec prosiť žiakov, aby splnili daný pokyn.

A ešte jedna záverečná poznámka o neposlušnosti. Je to základná príčina mnohých, pravdepodobne väčšiny, učiteľských stresov, a podľa mojej skúsenosti, väčšiny učiteľových ťažkých snov. Učiteľ v britskej škole je pravdepodobne privyknutý začať niečo, hoci aj také jednoduché ako rozprávanie, a vzápätí v tom musieť prestať kvôli úmyselnej neposlušnosti. Ak nie ste učiteľ, možno je ťažké si predstaviť, aký frustrujúci je takýto odpor. Môžem vám jedine poradiť, aby ste si predstavili, že ste sa ocitli v dopravnej zápche počas dôležitej cesty. Teraz si predstavte, ako by ste sa cítili, keby ste si mysleli, že sa kolóna konečne začína hýbať, a sekundu nato by ste museli dupnúť na brzdu; a takto by sa to opakovalo celé hodiny. Teraz si predstavte, ako by ste sa cítili, keby ste zistili, že za toto zdržanie nemôže žiadna nehoda pred vami, ani preplnená cesta, ale v skutočnosti to, že niekto (asi vodič kamionu) ide pred vami rýchlosťou 20 km/h a nikomu nedovolí, aby ho predbehol. Teraz si predstavte, že ste v takejto situácii uväznení vyše dvadsať hodín týždenne. A na záver si predstavte, že každú chvíľu k vášmu oknu príde váš šéf a povie vám, že ak ste sa zasekli v dopravnej zápche, musí to byť preto, že ste na hovno šofér. Ak si toto všetko viete predstaviť, potom máte približnú predstavu, aké frustrujúce je byť učiteľom.